Dear Diary 4

Summer 2015

Tak som si povedala, že by bolo nakoniec fajn keby spravím také menšie zhrnutie tohto leta. Síce som toho veľa nezažila, nenavštívila som milión päť krajín ako niektorí, dokonca sme neboli ani pri mori ako väčšina z vás, ale je tam pár zážitkov, ktoré mi utkveli v pamätí a rada by som sa s vami o ne podelila.

Síce pekelné horúčavy začali už v polke mája a postupne narastali a narastali, pre mnohých z vás sa začalo leto až keď ste opustili brány školy. Ale pre tých čo boli v júny na koncerte vo Viedni, tak ako aj ja, si myslím, že leto odštartovalo práve v ten deň. 

A to bol super začiatok leta. Vlastne najlepší začiatok a myslím, že ho len tak niečo neprebije. Veď vďaka ním existuje tento blog. Vďaka ním som stretla nových ľudí. Našla nových kamarátov. Našla si asi aj budúce povolanie. A predovšetkým som zažila najlepší deň, večer, noc svojho života, na ktorý sa ťažko zabúda. 

Moje video, nahrané na yt, ale trošku blbšia kvalita, aj keď prvé dve videá sú nahrané na foťák, ale poznáte to, youtube. Ostatné som točila už na mobil lebo mi došla pamäť, a tá kvalita je už naozaj zlá.

Hneď druhý deň po koncerte som zažila ďalší super deň. Zo školy sme išli do Bratislavy do divadla a po ceste sme navštívili aj Červený kameň. Možno sa pýtate čo je na tom super, veď školské výlety bývajú väčšinu na nič, vždy sa niečo pokazí.

Ale tentokrát sa nič nepokazilo a ja so mala konečne po dlhej dobe možnosť sa poriadne porozprávať s babami, zasmiať sa, pozrieť si to najlepšie predstavenie na svete o všetkých nelegálnych veciach, ktoré sa stali na Slovensku, ako sme si pošpinili náš krásny jazyk, akých máme "úžasných" politikov, ktorí nás okrádajú a my preto nič nerobíme a hlavne aký sme hrozní ľudia. Plus, bonus, mala som to šťastie stretnúť najlepšieho, najmilšieho, najbláznivejšieho slovenského herca, Ďura Kemku. 

Po týchto dvoch skvelých dňoch prišli tie horšie. Prišla brigáda, kde som musela makať celé dni, bola škola, do ktorej som sa musela ešte učiť a zachrániť aspoň niečo z toho pokazené školského roka. Zachrániť som nič nezachránila, ale povedala som si, sú to len známky a tie nikoho nezaujímajú. 

A zrazu tu bol už koniec školského roka, dostali sme vysvedčenie a išli sme si s celou triedou niekam sadnúť. Podotýkam, naozaj celou, chýbali asi len tri osoby, pričom som dvom z nich vôbec nechápala prečo s nami nešli, ale už som to potom neriešila. Možnože sa opäť pýtate prečo som z toho taká nadšená, ale ja nie som nadšená, len prekvapená, pretože my ako trieda spolu nikam nechodíme. Vždy sa porozdeľujeme na skupinky a tak si ideme niekam von sadnúť.  

No na koniec sa z toho vykľul super deň, opäť plný smiechu, k čomu vôbec, ale vôbec nepomohol alkohol, a začali vysnené dva mesiace oddychu. A to zaslúžené. Ale musím sa priznať, tak ako som sa veľmi tešila na to, že budem mať pokoj od školy, tak som sa vôbec netešila na to, že nebudem mať toľko voľných dní ako predošle roky. 

Väčšinou všetok voľný čas mi zabrala brigáda a ja som na seba mala minimum času. Všetok voľný čas čo som mala, som sa snažila rozdeliť medzi rodinu a kamarátov, takže nakoniec keď už som bola pár dní doma a nemala čo robiť, tak som sa pekne nudila. 

Ale to platilo až na koniec júla. Začiatok tohto mesiaca bol v celku dosť zaujímavý. Prvé dni sme sa chodili so sesternicou opaľovať. Po upršaných dňoch sa oteplilo, tak sme to využili, aby sme chytili aký taký bronz. 

Prvý prázdninová víkend sme odišli s rodičmi do Štúrova, užiť si family time, a všetci sme sa vrátili spálený, ja dokonca s úpalom a to som ani nebola toľko veľa na slnku. Ale tak bolo 38 stupňov a poobede o štvrtej sa to už ani nedalo vydržať. Také teplo, dusno a vy ešte spálený, takže vám je teplo ešte viac plus ledva sa hýbete. 

Cesta domov bola zaujímavá, celý čas som bola opretá čelom o sedačku predo mnou a modlila sa, aby sme už boli doma. Nasledujúce dni boli hotovým peklom, spala som len pár hodín cez deň, v noci som sa nevedela uložiť všetko ma pálilo, bolo mi zle, aj teplotu som mala, takže naozaj pecka. 

O týždeň som už bola v pohode, síce som sa začala šúpať, ale tak radšej šúpanie akoby som sa mala hýbať ďalší týždeň a pritom by mi horelo celé telo. O ďalší týždeň sme s mojou bestie oslavovali jej osemnástku, áno je o rok mladšia ako ja. Teda to sa nedalo nazvať oslavou, my sme ešte neoslavovali naše narodeniny, áno, ani tie moje, ale boli sme vonku, trošku sme popili a kvalitne nám hrabalo. 

Potom s už v podstate nestalo nič zaujímavé, väčšinu času som chodila do práce, bavila sa s kamarátmi, rodinou, alebo som sedela doma za notebookom a písala si toť s Berounom alebo Bardejovom. 

Prišiel august, polka prázdnin bola za nami a ďalšia polka pred nami. Najlepší čas zažiť poriadne dobrodružstvo. Ale ani to sa tak celkom nekonalo. Začiatkom augusta som bola opäť darovať krv, o tom som vám chcela napísať Dear Diary, avšak nenašiel sa poriadne čas a teraz už je to zbytočné, takže počkám do decembra alebo februára kedy pôjdem znovu darovať, záleží kedy si pôjdem dať tetovanie, ak pôjdem, ale to ste mali možnosť vidieť na instagrame. 

Čo nasledovalo ďalej už v podstate viete z Dear Diary 2, pracovala som, navštívila Beroun, potom znova pracovala, navštívila Bardejov a odvtedy som doma, chodím von, užívam si voľné dni, relaxujem ako sa len dá a snažím sa nemyslieť na to, že už zajtra je škola. 

Áno, áno, bratia Česi to už majú za sebou, ale nás to čaká zajtra a ja sa vôbec neteším. Ešte by som potrebovala ďalšie dva mesiace. Ešteže mám od pondelka dvojtýždňovú prax. To ma ešte ako tak drží nad vodou. Just kidding. 

Tak to by bolo všetko, ako som vravela, nebolo to nič zaujímavé, nič čo by ste vy nezažili každý deň, ale tak ja som rada, že som sa mohla takto z toho vypísať, obnoviť si niektoré spomienky a vlastne toto celé mi slúži ako taký virtuálny denník. 

Takže to by už naozaj bolo všetko, asi vám zajtra krátko zhrniem môj prvý deň v škole v ehm príspevku a potom sa "vidíme" asi až v piatok s Dear Diary a v sobotu s druhou časťou jednodielovky. Nemyslím si, že ju stihnem dopísať do štvrtku. So, toť všetko, Kate. :)