Dear Diary 2

Takže, ako som sľúbila Dear Diary je tu opäť aj s vysvetlením kde som za posledný mesiac bola, ako to bude ďalej, nie len s blogom, ale aj so mnou. A na konci menšie prekvapenie.

Začiatkom augusta pribudla prvá časť, kde sme si poriešili aktuálne veci ohľadom 1D a na konci vás čakalo prekvapenie v podobe ukážky k novej jednodielovke. Viem, že som to pridala niekedy cez týždeň a tak som dúfala, že cez víkend sem hodím aspoň prvú časť, potom opäť Dear Diary ohľadom jednej dôležitej veci, ku ktorej by som sa rada vyjadrila, a aj sa vyjadrím v zajtrajšom Dear Diary, a potom znovu druhú časť jednodielovky.

To všetko som chcela stihnúť pred mojimi prázdninami v Čechách, kde som odchádzala 13.8. Avšak akosi mi to nevyšlo, jednak som pracovala a vždy to bolo poobede takže večer som už ani tak nemala čas a ani náladu sedieť za wordom a dopisovať jenodielovku, a druhák víkendy som trávila s Kikou, mojou bf, s ktorou som sa snažila toto leto tráviť čo najviac času, keďže je to jej prvé leto kedy ostala tu doma v Bánovciach a nešla na celé dva mesiace na východ z kadiaľ pochádza.

Napriek tomu, že prvá časť jednodielovky, ktorá ešte stále nie je poriadne dopísaná, má cez 1800 slov, som ju ešte nepridala, pretože nemá ten správny napínavý koniec, ktorý všetci tak veľmi milujeme. A viete, že sa mi ťažko pridáva niečo, čo sa mi nepáči. Takže som to neustále odkladala a dúfala, že na ten druhý deň si nájdem viac času, dopíšem to a konečne to zverejním. Ale bola som na omyle.

Viete, pracovať samo o sebe je veľmi náročné, hlavne, keď robíte niečo čo vás nebaví, alebo sa nedržíte odboru, ktorý ste vyštudovali. Ja. keďže má čaká ešte posledný rok na strednej a potom, ak to vyjde asi aj výška, jupííí, tak len brigádujem. A keďže tu u nás v meste sa nedá nič poriadne zohnať čo by ste dokázali zladiť aj so školou, keď to nemáte len ako letnú brigádu, tak som sa ocitla v našom úžasnom kauflande za pokladňou.

Práca s ľuďmi je veľmi náročná práca, hlavne ak nemáte na ňu predpoklady. Ľuďom sa nezavďačíte a nech sa snažíte ako najviac môžete, aj tak budete vždy tí zlý práve vy. A vydržať minimálne päť, šesť hodín na jednom mieste, s úsmevom na tvári neustále opakovať tie isté formulky je síce ľahké, ale verte mi, už po pár dňoch vás to prestane baviť. Vždy sa z tadiaľ vraciam úplne zničená, s vycucanou energiou a všetko čo spravím, keď prídem domov  je, že sa napapám a idem spať. Či je jedna hodina poobede alebo desať večer.

Takto to je vždy a preto je aj moje pridávanie minimálne, hlavne cez ten školský rok, kedy sa cez týždeň buď učím alebo som rada, že som vôbec rada a cez víkend brigádujem, keďže si chcem zarobiť a aj ušetriť do budúcna. Teraz ma k tomu napadlo, že je zaujímavé, že učitelia nám vždy v škole hovoria, keď im povieme, že nemáme na také veci, ktoré oni chcú, aby sme robili, čas lebo musíme brigádovať, že sme na to primladý, že sa ešte v živote narobíme veľa, a že si máme užívať život. Ale oni asi nechápu, že aj to užívanie niečo stojí a, že nás rodičia nebudú do smrti živiť, že škola niečo stojí, hlavne vysoká a vy nechcete, aby to všetko platili rodičia, predsa za tých 19 rokov na vás minuli už dosť.

Takže mi ten týždeň ubehol celkom rýchlo a už tu bol môj odchod do Čiech, konkrétne do Berouna, čo je asi taká pol hodinka od Prahy. A keďže som nemala vôbec čas, tak som sa balila štvrtok ráno, pár hodín pred mojim odchodom. Nebola som v strese, že to nestihnem, len som sa bála, že nestihnem všetko čo som chcela v ten deň stihnúť a bolo toho naozaj dosť. Ale úspešne som to všetko stihla, teda skoro všetko, nalakovať nechty som už nestihla, ale tak to je banalita, to podstatné som naozaj stihla, a hurá na vlak do Trenčína a z tadiaľ autobusom do Prahy.

Aj tentokrát som išla student agency, čo je pre mňa lietadlo na kolesách. Máte tam zásuvku, malú obrazovečku s filmami a seriálmi v sedadle, klímu, záchod, naozaj pohodlné sedadla, wifi na území Čiech, ale z Trenčína sme tam za pol hodinku takže paráda, a stewarda alebo stewardku, ktorá vám donesie zadarmo kávu, čaj, horúcu čokoládu, noviny a potom už za menší príplatok vodu, nejaké to jedlo a máte sa jednoducho ako v bavlnke.

V Beroune býva Anetka, s ktorou sa poznáme už rok a pol a prvýkrát sme sa stretli minulý rok v októbri, keď som bola na výlete v Prahe, potom vo februári na koncerte Eda, kde sme vlastne išli spolu a tentokrát mi dovolili prísť na prázdniny, takže som to využila a svoje narodeniny, ktoré som oslavovala 15.8, som strávila tam.

Prvé dni bolo naozaj horúco, asi tak ako je momentálne aj tu, takže sme v piatok nikam nešli a len sedeli doma. Až večer sme išli do kina na Papierové Mestá na čo som sa veľmi tešila, keďže som čítala aj knihu a chcela som vidieť ten Carin výkon a musím uznať, že tam naozaj zapadla. Aspoň mne. Najviac ma tam prekvapil Ansel na pumpe, aj keď som čítala, že sa tam na päť minút ukáže, nevedela som ani kde ani či bude mať nejaký monológ, dialóg, takže prekvapenie bolo. Zdá sa, že si ho John naozaj obľúbil. Ale inak film pecka, zo začiatku ma to síce trošku nebavilo, ale ku konci paráda.

V sobotu, kedy som mala narodeniny sme sa išli kúpať. Ráno bolo trošku pod mrakom vyzeralo to , že bude pršať ale poobede sa vyčasilo a bolo naozaj nádherne. A večer sme si spravili takú malú oslavu, Anetka ma prekvapila krásnym darčekom, šálkou s nápisom Tea? Okay. čo som nečakala, lebo mne stačilo len to, že som tam mohla ostať, takže naozaj ma to dojalo. Hlavne, keď si pamätám, že ja pijem len čaj, keďže kávu neznášam. Druhé prekvapenie bolo, keď mi povedala, že sa mám pozrieť ešte dovnútra a tam prívesok s Darmi smrti, keďže Harry Potter je moja srdcovka.

Fotky nájdete aj na mojom instagrame. 

V nedeľu sme si povedali, že by sme konečne mohli ísť von, nebolo také strašné teplo ako v piatok, ale slnko svietilo, tak sme išli na zmrzlinu, prejsť sa po meste a nakoniec sme sa usadili pri vode, kde sme sedeli možno pol hodinku, čo ja viem, ja mám strašne zlý odhad, keď začal hrmieť a do minúty sa spustil taký lejak, že aj ten dáždnik čo sme mali do nezvládol a začal pretekať. Najlepšie na tom bolo, že väčšinou, keď tak strašne prší tak len max. desať minút, ale teraz akoby náročky pršalo celú cestu domov, čiže pol hodinu, bohvie či aj nie dlhšie a keď ešte medzi tým zafúkalo a my len v krasoch a tielku, tak fakt super. Druhá sprcha. Akoby vás do rieky hodili. Fakt, že super.

A odvtedy pršalo neustále až do utorku kedy som odchádzala, takže ani naplánovaný výlet do Prahy, ktorý mal byť v pondelok sa nekonal, moje stretnutie s Jamiem Dornanom sa nekonalo a na miesto toho sme sedeli 13 hodín pred telkou a pozerali na Rýchlo a Zbesilo odzadu a Teóriu všetkého - naozaj krásny film.

A v utorok nastal deň odchodu, domov som sa dostala až v stredu noci a poobede som už bola opäť v robote, tak isto aj vo štvrtok a v piatok, ale to som robila ráno. Asi sa pýtate , prečo som teda nič nepridala keď som bola poobede doma a Kika bola a týždeň vo Švajčiarsku na dovolenke, pozrieť otca. Odpoveď je veľmi jednoduchá, pred odchodom do Čiech sa mi pokazila nabíjačka, znovu sa pretrhla a zohnať ju bolo naozaj ťažké, keďže je to nový typ Asusu. To mi povedal aj sam technik v Trenčíne, kde som bola v pondelok, tento pondelok, a ten mi nakoniec objednal takú istú, pre ktorú som si žiaľ bola, až v stredu, lebo utorok som opäť od 13 robila a nabíjačka prišla okolo 12.

V stredu a štvrtok som taktiež robila, poobede, vo štvrtok noci a v piatok nad ránom som cestovala do Bardejova za Nikou, s ktorou sa tiež už poznám rok aj pár mesiacov, Nika zo stránky Facts About One Direction, a domov som sa vlastne dostala až o pol 3 ráno v sobotu. Spala som do 12 na obed, o tretej poobede som išla k naším domov, kde som na koniec zaspala a zobudila sa až o 6 večer.

A to sa už dostávame k včerajšiemu Ehm..., kde som sa vám opäť ozvala. Alebo konečne? Je na vás, ktoré z toho si vyberiete. Ja len dúfam, že ste tu so mnou ešte ostali, čítate moje poviedky a snáď vás bavia.

Veľakrát som vám sľúbila, že sa zlepším a málokedy mi to vydržalo dlho, takže teraz vám nič nesľubujem, iba vám poviem, že zajtra na obed pribudne, snáď, opäť Dear Diary, kde sa vlastne dozviete ako to bude ďalej, keďže toto je môj posledný ročník na strednej a večer konečne pribudne NOVÁ ČASŤ.

To by bolo zatiaľ takto na večer všetko, snáď ste sa prebojovali až do konca, naozaj som nečakala, že sa takto rozpíšem a skoro každý jeden deň vám takto dopodrobna opíšem, ale už keď som začala písať, nevedela som prestať, aj keď ma medzi tým asi trikrát vyrušili. Keby mi to takto ide aj s poviedkami, tak si pískam. Toľko k večernému čítaniu a "vidíme" sa zajtra. Opäť. Kate :)