Christmas 1/3

Poslednú pol hodinu nerobím nič iné len hľadám vhodný obrázok, aby ste nevedeli s kým bude poviedka a tak som sa na koniec rozhodla pre tento. A práve teraz som si uvedomila, že s názvom vôbec nesúvisí, ale pochopíte prečo je taký obrázok a taký názov, keď začnete čítať poviedku. 

"Áno ja viem, mami." Povzdychla si.

Sama tým nebola nadšená, avšak nedalo sa s tým nič robiť. Dva mesiace dozadu si nepredstavovala, že bude opäť tráviť sviatky sama, zavretá v kancelárii, ale nemala na výber. Keďže nemá rodinu, s ktorou by mohla byť doma, variť pre nich sviatočnú večeru a s úsmevom na tvári rozbaľovať všetky nakúpené darčeky, musela pracovať, vzhľadom na to, že všetci ostatní rodiny mali.

Bolo to už dávno kedy sa naposledy ocitla v kruhu jej veľkej rodiny. Všetci sú rozcestovaný po celom svete, majú svoje rodiny a žijú si svoje splnené sny. Stretávajú sa len na Vianoce, kedy sa všetci zídu v ich veľkom dome na severe Anglicka, ďaleko od hlučného Londýna, kde žije aj Emma.

Tešila sa, že ich konečne po dvoch rokoch znovu uvidí. Všetky jej šialené tety s manželmi z rôznych krajín. Všetkých bratrancov a sesternice s ktorými si sem-tam písala, ale kvôli časovým posunom to nebolo ono. Tešila sa na maminu tradičnú kapustnicu (PS: viem, že oni asi nemajú kapustnicu), známu vôňu koláčov rozvoniavajúcih po celom dome. Tešila sa na dlhé zimné večery s rodinou pri krbe rozprávajúc si ich spoločné zážitky.

Ale všetko bolo inak. Sedela sama v kancelárii, ak nie v celej budove, ťukajúc do počítača jej nový článok. Áno mala svoju vysnenú prácu, ktorú nadovšetko milovala, no svoju rodinu milovala viac a naozaj jej chýbali.

"Príde dokonca aj teta Ashley. Až z Austrálie." Zasmiala sa. Ashley patrila medzi tie najbláznivejšie ženy z ich rodu. A bolo ich naozaj veľa.

"Mami..." Zašepkala. Snažila sa nerozplakať.

Chcela byť silná a tváriť sa akože to nie je taká veľká vec. Avšak, keď jej milujúca matka postupne vymenúvala kto všetko príde, čo raz viac začala ľutovať, že šéfovi aj tento rok kývla na to, že vydá vianočný článok.

Keď to zobrala prvýkrát, brala to ako úspech. Čím dlhšie ste boli v práci a tvrdo pracovali na svojej kariére, tým vzácnejšie sa vám šéf odvďačil. Ako príklad si zoberme jej šéfa Andrewa. Päť rokov po sebe sa obetoval, sedel sám v kancelárii každý jeden sviatok a vydal skvelý vianočný článok o tom ako inak sa dajú tráviť Vianoce ako v práci. Za odmenu ho riaditeľka Paxtonova povýšila a stal sa hlavným redaktorom. Teraz táto práca prischla Emme.

"Naozaj ťa nemôže niekto odviesť??" Poslednýkrát sa s nádejou spýtala.

Tak veľmi si želala mať svoju jedinú dcéru doma na Vianoce. Boli to jej obľúbené sviatky odkedy vedela povedať slovo darček. Oči sa jej vždy rozžiarili, na tvári mala nevyčísliteľný úsmev a keď s napätím rozbaľovala ozdobný papier, ruky sa jej triasli nadšením.

Bola nadšená, keď jej Emma pred tromi rokmi oznámila, že si konečne našla prácu. O to väčšie prekvapenie bolo, keď jej oznámila, že bude redaktorkou. Milovala písanie. Po celom dome mala porozhadzované denníky zaplnené rôznymi myšlienkami, básňami, poviedkami, Nikto netušil po kom to zdedila, nikto z ich rodiny nemal talent na písanie.

Keď jej však minulý rok oznámila, že nepríde na jej milovaný sviatok domov pretože ju jej nový šéf poprosil aby napísala vianočný článok, už tak veľmi nadšená nebola. Každé Vianoce trávili spolu. Bol to ich sviatok. Hlavne potom čo sa každý z ich rodiny rozliezol po celom svete. Chcela ju mať doma, bolelo ju keď sa dozvedela, že to tak nebude. Ale kvôli nej, kvôli Emme, jej jedinej dcére, to držala v sebe, aby bola šťastná.A jej práca ju robila šťastnou.

No nepočítala s tým, že jej dcéra aj tento rok ostane zavretá v jej malej kancelárii medzi štyrmi stenami a bude šialenou rýchlosťou ťukať do toho prístroja zvaným počítač. Dúfala, že je to len vtip, keď jej ráno zavolala, že nestíha posledný vlak a nepríde domov lebo musí opäť pracovať. Dúfala, že tentokrát sa už konečne stretne s jej novým priateľom.

"Je tu aj Geoff." Zamrmlala potichu.

Emma ešte veľmi nebola stotožnená s tým, že jej mama si v jej veku našla nového chlapa. Mala pätnásť, keď jej rodičia oznámili, že sa rozvádzajú. Bola vtedy v puberte, potrebovala ich pozornosť, aj keď bola vždy milé a poslušné dieťa.

Manželstvo jej rodičov si dávala za príklad. Vždy keď písala o veľkej láske, predstavovala si jej rodičov. Boli spolu úžasný. Otec mame nosil každé ráno jej obľúbené kvety a ona ho za to, vždy odmenila sladkým bozkom na líce. Na všetkom sa zhodli, boli tu jeden pre druhého keď to potrebovali, a hlavne sa snažili vychovať svoju dcéru čo najlepšie. A to sa im podarilo.

O to veľkým sklamaním bolo, keď si ju zavolali do obývačky, aby jej oznámili, že už im to viac neklape. Emma to veľmi zlé znášala. Dokonca ušla na pár dni ku svojej ďalšej tete Robin do Írska. Keď to mama s otcom zistili, išli sa zblázniť. Hľadali ju celý deň, boli odhodlaný ísť na políciu, keď im Robin zavolala, že je Emma u nej.

V prvom momente chceli sadnúť na najbližšie lietadlo a ísť do Írska, ale nakoniec si to rozmysleli a počkali kým sa sama nevráti. Vedeli ako veľmi citlivá je, preto sa rozhodli, že jej dajú čas. Keď sa po pár dňoch otvorili dvere domu a v nich stala uplakaná Emma, zabudli na to, že sa dohodli, že jej dajú domáce väzenie. Že jej zoberú všetky nasporené peniaze. Boli šťastní, že je doma, zdravá a živá.

Keď jej Caroline, jej matka, minulý rok oznámila, že si niekoho našla, a že to vyzerá dosť vážne, bola prekvapená. Jej matka už nepatrila medzi najmladšie, no napriek tomu, že mala 50 na krku, vyzerala krásne. No to nebol ten dôvod. Aj keď to každým rokom cítila menej a menej, dúfala, že sa jej rodičia dajú opäť dokopy. No nestalo sa tak, a keď jej matka s nadšením zavolala, bola šťastná. Pretože vidieť vlastnú matku opäť šťastnú, je to najkrajšie čo sa vám môže v živote stať.

"Ja viem, že som ti sľúbila, že tieto Vianoce sa s ním už konečne zoznámim mami, ale ... bože, som hrozná dcéra." Vzlykla.

Cítila sa hrozne. Jej matka jej dala tak veľa. Dala jej život, vychovala ju, zaplatila jej najlepšie školy a ona nebola schopná prísť ani domov na jej obľúbený sviatok, aby sa zoznámila s novým priateľom jej matky. Chcela o ňom vedieť všetko. Ako vyzerá, aký je, z kadiaľ pochádza, či má deti a č i to s jej milovanou mamou myslí vážne.

"Nie, nie, nie. Nie si zlatko. Si to najlepšie čo sa mi mohlo stať." Tieto slova potrebovala počuť. Aj napriek tomu, že je to už dlhá doba čo nebola doma, stále ju mali radi a stále im na nej záležalo.

"Skúsim chytiť vlak pozajtra, keďže zajtra je všetko zatvorené a nič nejde. A-A prídem. A stretnem sa s ním. D-Dodržím svoj sľub." Rýchlo vykoktala a už už hľadala rezerváciu na najbližší vlak domov.

"Zlatko to nie. Majú byť veľké snehové búrky. Nechcem sa o teba zbytočne strachovať." To bolo to posledné čo chcela. Ale predstava, že ju bude mať doma, a že sa konečne zoznámia, bola krásna.

"Keď vyrazím hneď ráno prvým vlakom o piatej, okolo desiatej, pol jedenástej už budem doma. Možno sa celej búrke vyhnem." Snažila sa ju presvedčiť. Tento nápad ju potešil a to, že by mohla vidieť všetkých pokope ju potešilo ešte viac.

"Liam, za dve hodiny vyráža autom s Londýna. Mohol by ju zobrať, ak by chcela." Počula v telefóne mužský chrapľavý hlas.

Bol to Geoff, ktorý poslušne sedel doma pri svojej partnerke a čakal na telefonát od svojho jediného syna, že už vyráža z Londýna k ním domov, na sever Anglicka, kde ho pozvali na Vianoce. Chceli, aby prišiel. Chceli, aby prišla aj Emma. Aby tam boli všetci. Aby boli ako jedna veľká rodina.

"Kto je Liam?" Spýtala sa. Vo svojom živote poznala len jedného Liama a v duchu sa zasmiala na predstave, že by to mohol byť práve on.

"Och, to je Geoffov syn." Oznámila jej matka. Už sa s ním párkrát stretla a zamilovala si ho. Milšieho chlapca ešte nevidela.

"Takže má syna." Vydedukovala. Už o ňom vedela prvú informáciu. Má dieťa.

"A dve dcéry. Nicol a a Ruth. Ale tie sa rozhodli, že ostanú na Vianoce s Karen, Geoffovov prvou manželkou. Chcú prísť až na Silvestra." Musela sa pousmiať, keď pocítila Emmin záujem o Geoffa. Chcela, aby ho mala rada aspoň tak, ako má rada, Rufusa, jej prvého manžela.

"Vždy som túžila mať ďalšiu sestru." Zasmiala sa. Nečakala, že aj Geoff bude mať takú rozrastenú rodinu.

"Takže by si prijala jeho ponuku? Geoff tvrdil, že Liam je ešte stále v Londýne." Nadšene sa spýtala. Jej predstava sa začala napĺňať a dúfala, že sa aj splní.

"Mami, ja..." Emma nevedela čo povedať.

Zmierila sa s tým, že nebude na Vianoce doma, že mamu a Geoffa uvidí až cez letnú dovolenku. Nebola pripravená na prichádzajúci stres spojený so stretnutím jej novej rodiny, balenia vecí a dlhú cestu cez snežnú búrku, ktorá postihla celé Anglicko, až domov.

"Prosím. Viem, že je pre teba práca dôležitá a viem, ako veľmi ti na nej záleží, ale prosím príď. Chcem ťa tu mať. Doma, v bezpečí." Povedala už trošku nahnevane. Bolo je ľúto, že keď má jej dcéra možnosť prísť domov na sviatky, zvažuje, že tak neurobí.

"Dobre teda. Povedz Geoffovi nech mu nadiktuje adresu, ak mu to teda nebude vadiť." Súhlasila nakoniec. Nechcela byť pre svoju matku sklamaním.

Aj tak ju trápilo, že si jej vlastná matka myslela, že už si nikoho nenájde. Zakaždým, keď spolu volali sa spýtala s nádejou, či na sviatky náhodou nepríde s niekym. Či nemá pripraviť manželskú posteľ. Vždy to však skončilo s ráznym nie a dlhým matkiným monológom "ja v tvojom veku."

Ale ona nemohla za to, že je neustále sama. Práca ju natoľko zamestnávala, že nemala čas si niekoho nájsť. A aj keď našla. nikdy to nestálo za to, aby ho predstavila rodine. Väčšinou to boli len také jednorázovky, ktoré spravili jej život šťastnejší a spokojnejší. Aspoň na chvíľu.

Znovu si povzdychla, vďaka staro-novým myšlienkam nemala čas na dopísanie článku a jej nový nevlastný brat tu mal byť už o pol hodinu. A ona ho musela dopísať ak si chcela udržať svoju vysnívanú prácu. Preto prešla ku kávovaru a spravila si dnes už druhú kávu, čo je pre ňu veľmi neobvyklé, keďže kávu nepije, a pustila sa do písania.

Jej článok bol obyčajný, ničím zvláštny a hlavne sa jej nepáčil. Nedokázala sa sústrediť, myšlienky jej neustále behali k rodine. Aký asi bude Geoff? A Liam?? Budú si rozumieť? Ako sa má teta Robin? Teta Ashley? Strýko Josh? Starý otec Henry? Tešia sa na ňu? Alebo zabudli, že majú nejakú neter a vnučku Emmu, ktorá na nich myslí práve teraz, keď musí písať slávnostný vianočný článok?

Bola v koncoch, Andrew ju na isto vyhodí, keď zistí, že to dnes nedopísala. A to si ona nemohla dovoliť. Nemohla sa vrátiť späť ku mame. Milovala ju, to áno, ale už si zvykla na samostatný život v hlučnom Londýne. Milovala ho. Milovala svoj krásny byt. Milovala písanie, ktoré bolo pre ňu všetkým.

A tak si povzdychla, pretrela si unavené oči, a keď si nasadila okuliare, ktoré nosievala len pri práci za počítačom, späť na oči, pustila sa do písania. Dokonca bola doňho taká zažratá, že si ani neuvedomila, že už nie je v miestnosti sama.

Ďalšiu osobu v miestnosti zaregistrovala, až keď jej doslova dýchala na krk. A vtedy si uvedomila, že jej pol hodinka už prešla a ona musí odísť domov, zbaliť sa a odísť sa svojou rodinou domov. Aj keď nemá dopísaný článok.

"Znovu sa stretávame." Zašepkal jej do ucha, pričom nečakal, že sa tak zľakne a hlavou mu buchne do nosa.




- 1913 slov, v podstate som dopísala len posledné tri odstavce a poopravovala chyby, ale páči sa mi to a už by som a tom nič nemenila
- hlavne som sa opäť rozpísala a to sa mi páči, že len jedna časť a má skoro 2000 slov a keď píšem poviedky tak som niekedy rada, že tá jedna časť má vôbec 1000 slov
- snáď sa bude páčiť, formou komentárov mi môžete povedať ako veľmi
- kto nečítal nový článok Dear Diary, nájdete ho TU