Secret

Prekvapenie, ktoré ste asi všetci očakávali, takže to nie je ani tak prekvapenie, ale čo už :)) Stále neverím, že Harold  má už 20 :)) Ten čas naozaj letí :)) V pamätí mám ešte tu jeho detskú tváričku z X-Factou :)) Kate









Slnko jej nepríjemne svietilo do očí, dávalo najavo, že už je ráno. Pekné slnečné ráno. Konečne, po dlhej dobe, sa aj na malé mestečko, ktorým Holmes Chapel určite bolo, usmiali teplé slnečné lúče. Po týždňoch plných dažďov aspoň na chvíľu vykuklo spod mrakov hrejivé slnko.

Ospato sa pretočila na druhú stranu v snahe skryť sa pred otravnými lúčmi. Prikrývku si vytiahla vyššie a zaborila sa hlbšie do matraca, nemala silu opustiť vyhriatu posteľ. Ešte nie. Potrebovala cítiť to upokojujúce teplo, ktoré znázorňovalo jej malú bublinu vlastného života, že všetko je perfektné. Aj keď v skutočnosti nie je.

Veľakrát si priala, aby sa jej maličká bublina naozaj stala skutočnosťou, ale ešte nie je pripravená. Ešte nie je pripravená čeliť svojmu okoliu. Svojej rodine, spolužiakom, dvom či trom kamarátom. Jeho kamarátom. Nie je pripravená na krutú realitu.

Ďalší pár rúk sa jej obmotali okolo úzkeho pásu a pritiahli si ju k sebe. Zapriadla ako mačka, keď ju poškriabkáte za ušami a na tvári sa jej usadil spokojný úsmev. Objatie. Jeho objatie. To potrebovala, aby mohla začať svoj deň.

"Dobre ránko." Zachrapčal, perami sa dotkol jej strapatých vlasov.

Nič nepovedala, iba sa vyše natlačila na jeho nahú hruď a užívala si sladké ticho. Nebolo to to známe trápne ticho kedy si nemáte čo povedať. Ticho, ktoré medzi nimi vládlo bolo iné. Obaja sa zamýšľali nad vlastnými myšlienkami. Premýšľali nad problémami, ktorými nechceli zaťažovať toho druhého.

Ale buďme k sebe úprimný, obaja premýšľali o tom istom. Bolo to celkom vtipné. Dvaja ľudia, ktorí sa nenávidia, vlastní rodičia ich obrátili proti sebe, spravia chybu, ktorá ich spojí. Chybu, ktorú nikdy neoľutovali. Chybu, vďaka ktorej tu teraz ležia vedľa seba v posteli a užívajú si vzájomnú prítomnosť.

Akoby to bolo včera, keď prišla päťnásťročná Amy domov a mamka jej oznámila, že jej milovaný, o päť rokov starší brat Michael zomrel. Akoby to bolo včera, keď prišiel päťnásťročný Harry domov a nevlastný otec mu oznámil, že jeho sestra Gemma je mŕtva.

Stále mali v pamäti ako obaja stáli nad hrobmi svojich súrodencov so slzami v očiach. Nikdy nezabudli na tie vražedné pohľady, ktorými sa obdarúvali zakaždým, keď sa stretli. Nikdy nezabudli na slová svojich rodičov. Nikdy nezabudli na sľuby, že sa pomstia. Sľuby, ktoré porušili.

"Ránko." Zašepkala, pomaly sa obrátila, aby mu mohla vidieť do očí.

Do tých krásnych zelených očí, ktoré keď zbadala po štyroch rokoch odlúčenia, vedela, že nemôže dodržať sľub, ktorý dala mamke a otcovi pri odchode za lepšou budúcnosťou. Bolelo ju to. Zradila najbližších. Svoju rodinu, svoju vlastnú krv. Láska k mužovi bola silnejšia ako láska k rodine.

Nenávidel sa za to, že jej nedokázal odolať. Nenávidel sa lebo nevedel splniť sľub, ktorý dal sestre v deň pohrebu. Snažil sa. Naozaj sa snažil zbaviť sa tých  odporných citov, ktoré či chcel alebo nie, prechovával k vrahovej sestre, ktorý zabil tú jeho. Aspoň tak to tvrdili jeho rodičia.

Harry svoj názor časom zmenil. A mohla za to práve tmavovlasá Amy, s ktorou sa zrazil hneď prvý školský deň na univerzite. Nebolo to zrovna priateľské privítanie, ale ani sa hneď nepozabíjali. Iba na seba prekvapene pozerali neveriac vlastným očiam.

Nikdy nemali nič spoločné. Až do smrti svojich súrodencov kedy sa im spoločnou stala pomsta. Odporná pomsta, ktorá nikdy nič nevyrieši, iba všetko zhorší. Vedeli to. Vedeli, že s tým nič nenarobia, že im to Michaela a Gemmu nevráti. Ale nemohli inak. Nenávisť ich rodičov sa im zarývala do tela a oni s ňou potrebovali skončiť.

"Si nejaká tichá." Zamrmlal a rozlepil svoje unavené oči.

"Vždy som tichá." Usmiala sa. Vycerila svoje biele zúbky a v očiach jej pobavene zaiskrilo, dostávala ho tým do kolien. Týmto istým úsmevom ho odzbrojila v ich osudnú noc.

"Obvykle prekypuješ energiou." Opravil ju a opäť si ju pritiahol bližšie. Potreboval ju. Ako človek potrebuje k životu kyslík, tak Harry potrebuje k svojmu životu Amy.

"Spomínam." Z tváre jej zmizol očarujúci úsmev, táto téma v nich vyvolávala tie najhoršie spomienky.

"Dnes je to už rok." Pousmial sa, nechcel myslieť na to najhoršie. Nie dnes.

Dnes to bol už rok kedy sa im cesty opäť skrížili. Presne pred rokom sa náhodne stretli v jednej malej zatuchnutej izbe s pomstou v očiach. Boli pripravení. Boli rozhodnutí. Nebolo cesty späť. Stáli tvárou v tvár. Uprene sledovali každý jeden krok toho druhého. Ale nedokázali to.

Jeden pohľad do očí a vedeli, že existuje aj iný spôsob ako je pomsta. Jeden jediný pohľad a vedeli, že vzájomná nenávisť už dávno nie je nenávisťou. Vedeli, že po pomste už dávno netúžia, že je zbytočná. Jeden jediný pohľad a vedeli, že to nebola len pomsta, ktorú mali spoločnú.

Túžba. Nehinúca a spaľujúca túžba ich sprevádzala celú noc. Dravé bozky, ktorými jej zasypával celé telo od hlavy až po päty. Pálivé dotyky, ktoré cítili na všetkých zakázaných miestach. Spotené telá sa o seba otierali celú noc. Zapadli do seba ako skladačka. Akoby boli pre seba stvorené. Pre seba a nikoho druhého.

Dúfali, že sa budú aspoň z časti cítiť tak previnilo ako sa im páčila minulá noc. Ale nič také neprišlo. Žiadna pomsta, žiadna nenávisť, žiadna ľútosť, nič. Zo začiatku sa im to zdalo ako sen. Jeden veľký nezmyselný sen, ktorý by o chvíľu skončil. Ale neskončil. A trvá do dnes.

"A ja to stále neľutujem." Prehovorila vážnym hlasom, vážnejším ako kedykoľvek predtým a svoje slová spečatila krátkym, ale za to vášnivým bozkom.

"Ani ja. A veľmi ma mrzí, že to ostatní nepochopia." Povzdychol si. Bol už unavený z neustáleho skrývania sa. Ale robil to kvôli nej.

"Mňa zase mrzí, že ťa takto trápim." Rukou mu prešla po líčku, prstami okopírovala jeho pery.

"Netrápiš ma." Znovu jej oponoval, aj keď vedel, že zbytočne. Tentokrát má pravdu.

Trápila ho. Trápilo ho, že ju musí pred všetkými skrývať. Že je jeho tajomstvo a on sám musí čeliť svojej rodine a otravným kamarátom. Ale ona nebola pripravená. Nezvládla by ten nátlak. Opovrhovanie. Nenávisť vlastnej rodiny. Nezvládla by, že Harry prišiel o svoju rodinu len preto, lebo ju ľúbi.

"Ale áno. Prepáč mi, že nie som taká silná." V očiach sa jej začali hromadiť slzy, nechcela ich pustiť von. Nechcela, aby vedel ako veľmi ju oslabuje.

"Amy, si oveľa silnejšia ako si myslíš. Dokázala si odísť. Dokázala si sa mi postaviť. Dokážeš sa na mňa s láskou usmievať, aj keď vieš ako veľmi tvoja rodina trpí kvôli tej mojej." Pritiahol si ju sebe a pevne ju objal.

Jedine Amy mu dávala nádej, že všetko bude také ako pred piatimi rokmi. Iba s ňou vedel normálne žiť. Iba s ňou mu život dával opäť zmysel. Malá tmavovlasá Amy, ktorá bývala naproti ich domu, tvorila jeho druhú polovicu. Iba s Harrym Amy dokázala žiť naplno, bez strachu a s úsmevom na perách.

"Sľubujem, že raz nebudeš len mojim tajomstvom." Zašepkala mu do hrude.



- po prvej priamej reči to úplne zmenilo smer "deja," ale pointu to našťastie stále má :))