Federal Bureau of Investigation 12 2/5

Je to s vami ťažké a ja fakt neviem čo odo mňa čakáte, keď absolútne netuším či sa vám ešte táto story páči alebo nie :)) Ale tak užite si ju, Kate :))









"Josh a Sandy, vy choďte za otcovou sekretárkou a zlomte ju. Je mi jedno ako, ale jednoducho ju zlomte. Neverím, že nám to nemôže povedať. Keby niečo, povedzte jej, že ju zavriete za bránenie vyšetrovania. Pritlačte ju do úzkych." Sandy sa opäť zaškeril, každý vedel aká metóda mu preletela hlavou.

"Jon bež za Louisom a Pezz. Povypytuješ sa susedov." Jon prikývol a už vytáčal Louisove číslo, aby mu neušli.

"Liam, ty so Sophiou pôjdeš do školy. Porozprávajte sa z jej učiteľkami, spolužiakmi a kamarátmi. Pozrite si taktiež záznamy z kamier, či tuto kolegovia náhodou niečo neprehliadli. O všetkom ma informujte." So Sophie sme tiež prikývli a skôr než Andy stihol protestovať, sme rýchlo opustili zasadačku.

...

"Čo to malo znamenať??" Spýtala sa Sophia, keď sme sadli do auta, ja za volant a ona na sedadlo spolujazdca, a mierili na miestnu katolícku školu pár blokov od nás.

"Čo myslíš??" Nechápavo som na ňu pozrel, aj keď som presne vedel o čo ide.

"Veľmi dobre vieš čo myslím Liam." Otrávene pretočila očami.

"Nemiešam prácu s osobným životom." Odsekol som.

Naozaj som nemal momentálne náladu riešiť ten náš vzťah alebo čo to medzi nami vlastne je. Ešte jednoducho nie. Nie som na to pripravený. Nie som pripravený čeliť tým svojim hlúpym citom, ktoré ma ovládajú zakaždým, keď som v jej prítomnosti.

"Tak na to si mohol myslieť skôr, nemyslíš??" Skríkla. Zdá sa, že nie som jediný komu táto situácia lezie na nervy.

"Teraz myslím. A myslím, že by sme si o tom mali porozprávať až večer." Usmial som sa, autom zabočil na ulicu, kde sa nachádzala škola.

"V posteli??" Sarkasticky poznamenala. Na to koľko o sebe nevieme, sa svojim spôsobom poznáme až priveľmi dobre.

"Napríklad." Zaškeril som sa. Toto ma nikdy neomrzí. Nie s ňou. So Sophii.

"O čom to všetko je??" Spýtala sa otázku, na ktorú som dlho hľadal odpoveď. A stále ju nemám.

Nenávidím ju. Nenávidím ju, aj keď za to nemôže. Nemôže za to, že ju sem pridelili. Na jeho miesto. Niallove miesto. Ale neviem sa cez to preniesť. Nedokážem to. Hnev je silnejší ako túžba po jej tele. Ako obyčajná ľudská príťažlivosť. Ako láska.

"Už sme tu." Ignoroval som jej otázku a zastal pred veľkou katolíckou školou, myslím, že jednou z najväčších škôl v Amerike.

Vystúpil som z auta, buchol dverami a počkal kým to isté spraví aj Sophia. Spolu sme vošli do budovy školy, kde sa to hemžilo deťmi. Či malými okolo sedem, osem rokov alebo väčšími okolo pätnástky. Nakoniec sme sa ocitli pred dverami s ceduľkou "riaditeľňa."

"Vstúpte!!" Skríkol ženský hlas po mojom zaklopaní.

"Čo si prajete??" Usmiala sa na nás mladá blondýna sediaca za malým tmavým stolom.

"Sme od Federálnej polície a sme tu kvôli Suzie Pickettovej." Odpovedala Sophia, keďže ja som akosi stratil reč. Povedzme, že jej výstrih bol o trošku väčší akoby sa patrilo.

"Suzie?? Už sa našla??" Prekvapene zamrkala a nadšene sa postavila od stola.

"Nie. Prešetrujeme jej prípad. Radi by sme si pohovorili s riaditeľom a ak to bude možné, tak aj s jej spolužiakmi." Odkašľal som si a pekne sa usmial.

"I-Iste. Pán riaditeľ je na dennej obchôdzke okolo celej školy, za chvíľu by sa mal vrátiť. Môžete počkať v jeho pracovni." Zakoktala sa, ale okamžite nahodila profesionálny výraz a ukázala na dvere po mojej ľavej ruke.

"Obchôdzke??" Spýtal som sa  a trocha sa poobzeral okolo seba. Okrem ďalších dverí, písacieho stola, pár stoličiek a dvoch skríň, tu bolo veľa úspechov školy zarámovaných v obrazoch a zavesených na stenách miestnosti.

"Áno. Odkedy malá Suzie zmizla, chodí na denné obchôdzky. Obviňuje sa z toho." Smutne zašepkala.

"Obviňuje?? Z čoho?? Zo zmiznutia??" Sophi ju zavalila otázkami a nedôverčivo si ju premeriala.

"Suzie mu bola veľmi blízka." Vysvetlila pokojne, chrbtom sa oprela o roh stola.

"Ako blízka??" Opýtal som sa tentokrát ja, no jej odpoveď prerušil môj zvoniaci mobil.

"B-Bude to všetko alebo si prajete ešte niečo iné??" Usmiala sa akoby prepočula našu otázku.

"Kedy by sme si mohli pohovoriť s jej spolužiakmi??" Tiež som sa ňu usmial a zrakom skĺzol na hodiny nad dverami.

"O tom žiaľ rozhodne pán riaditeľ." Milo sa usmiala, jej oči však hovorili niečo iné.

"V tom prípade to je všetko." Mrkol som na ňu a prešiel do miestnosti vedľa.

"Pozor na slinu." Sophi ma šťuchla do rebier a mne z úst vyšlo malé uchechnutie.

"Nežiarli." Uštipol som ju do zadku na čo ma Sophia obdarúvala vražedným pohľadom.

"Kto ti vlastne volal??" Zvedavo na mňa pozrela.

"Sandy. Práve odišli od sekretárky Suzinho otca." Poobzeral som si riaditeľovú pracovňu, na ktorej nebolo nič zaujímavé. Ako inak.

"A??" Trpezlivosť bola jej slabou stránkou.

"Zo začiatku nechcela nič povedať, ale keď pochopila vážnosť situácie, všetko vyklopila." Zasmial som sa.

"Vymáčkni sa." Opäť prevrátila očami, ako vždy, keď nedostane to čo chce.

"Odišiel do Karibiku. Oddýchnuť si od každodenného stresu. Dnes večer by sa mal vrátiť." Poklepkal som po stole a hľadal aj nemožné, len aby som niečo zachytil.

"Ostatný sa ešte neozvali??" Prekvapivo mala znovu priveľa otázok.

"Nope." Pokrútil som hlavou práve v čas, keď sa dvere od pracovne otvorili a do vnútra stúpil urastený chlapík.

"Ako vám pomôžem páni?? Vlastne pán a dáma." Zasmial sa na vlastnom omyle, aj keď videl, že nám do smiechu nebolo.

"Agent Payne a agentka McKenzie, zásahovka. Sme tu kvôli Suzie Pickettovej. Ste pán Andrew Roggers??" Tvár mu zamrzla, stiahla sa úzkosťou a na čele sa mu vytvorili malé kropaje potu.

"To som ja. Už viete niečo nové??" Smiech ho prešiel, oči zavalil smútok
.
"Prešetrujeme jej prípad. Mohli by ste nám zopakovať všetko čo sa stalo v ten deň kedy malá Suzie zmizla??" Sophi opatrne začala, ženy a ten ich šiesty zmysel.

"Všetko som už povedal vašim kolegom." Smútok prešiel do hnevu, samozrejme, že mu to nebolo príjemné.

"Potrebujeme, aby ste nám to zopakoval. Vieme, že vám to nie je príjemné. Vaša sekretárka nám už niečo naznačila." Vložil som sa do toho skôr, než by mu Sophia začala vykladať do hlavy tie oblbujúce rečičky.

"Suzie som mal, stále mám, strašne rád. Je to veľmi chytré dievčatko na to koľko má rokov. Pane Bože je tak mladá, len dieťa." Zaplakal, zronene sa posadil na jednu zo stoličiek, ktorá tu bola.

"Musíte sa upokojiť pán Roggers. Musíte sa sústrediť. Spomenúť si na všetko a nič nevynechať. Zachránite tým Suzie." Zabrnkala na citlivú strunu.



- opäť to zbytočne naťahujem, ale niečo chystám, nič zlé ak ste sa zľakli, to vám však vysvetlím neskôr :)) chcela by som vás poprosiť, či by ste mi nemohli okomentovať túto časť všetci čo ju čítate, či sa mi to oplatí pridávať, alebo to mám posielať len tým trom, štyrom babám, ktorým ďakujem za komenty, vážim si to, vytvorili ste mi úsmev na tvári :)) a prečo som asi dva týždne nepridávala časti FBi a už dlhšie tu nebol žiaden prípad?? pretože mám pokazený notebook a vôbec sa nemôžem dostať na moje konto a vzhľadom k tomu, že ho kvôli škole stále potrebujem, tak ho nemôžem dať do opravy :)) a navyše sa to už ani neoplatí, notebook má svoje roky a podľa mňa by to bolo zbytočné :)) okrem súborov, za ktorými plačem, som mala na mojom konte aj rozpísané prípady, ktoré som nestíhala teraz znovu písať a zamýšľať sa nad nimi, takže som to musela takto naťahovať :)) možno vám to tak neprišlo, ale žiaľ to tak bolo :)) ale teraz, keď už mám takmer od všetkého pokoj, sa do toho znovu púšťam, takže dúfam, že sa to oplatí :)) komentujte :))