Federal Bureau of Investigation 10

Prepáčte, že ste museli tak dlho čakať, ale keďže ste sa poriadne nevyjadrili k častiam, tak som mala oveľa menšiu chuť písať, než normálne :)) Kate









"Prepáč mi. Prepáč mi to všetko vyšilovanie. Nemám ani tušenie ako sa musíš cítiť. A ja tu na teba tlačím, aby si mi to všetko povedal, pritom sa s tým najskôr potrebuješ vyrovnať ty sám." Plačlivo si zložila hlavu na moju hruď.

"Možno mi v tom práve Sophia pomôže." Napadlo mi, no keď sa na mňa Perrie pozrela s jej obvyklým diabolským pohľadom, došlo mi, že som to vyslovil na hlas.

"Už keď sme pri Sophii, nepovedal si len tak náhodou, že sa tá noc už nebude opakovať??" Zasmiala sa, moja minulosť našťastie zostane minulosťou. Aspoň na chvíľu.

...

"Liam." Niekto šepol moje meno, no keď som sa otočil, nikoho som nevidel.

"Liam." Znova sa odniekiaľ ozvalo.

"Je tu niekto?!!" Skríkol som, ale jedinou odpoveďou mi bolo moje meno.

"Liam." Zašepkal známy hlas, aj keď som ho momentálne nevedel zaradiť.

"Haló!! Je tu niekto??" Poobzeral som sa okolo seba, ale nikde ani živej duše. Bol som tu sám.

Neistým krokom som sa vydal hlbšie do tmavej uličky, v ktorej som sa nachádzal, a otáčal sa na všetky strany zakaždým, keď niečo zašuchotalo. Kráčal som pomedzi veľké staré budovy, striehol pri každom rohu, či tam na mňa niekto nečaká. Ale nikde nikoho nebolo, iba ja, môj zrýchlený dych a moje roztrasené nohy, ktoré mi miestami pripomínali želatinu.

"Liam." Ozvalo sa spoza rohu končiacej budovy.

Spravil som pár krokov a opatrne sa naklonil. Stále som nikoho nevidel, keď na mňa niekto z vrchu skočil a zvalil ma na zem. Začal kričať nejaké nezmysli, zatiaľ čo mi dával ruky za chrbát, čím sa ma snažil znehybniť. No to nevedel s kým ma tú česť.

Prestal som sa hýbať, upokojil som sa a nechal ho nech mi  ruky pritlačí ku chrbátu. Chvíľu som počkal, aby nabral pocit víťazstva a prevahy. Cítil som ten jeho povýšenecký úsmev, ktorý hovoril, že on je silnejší. Že on je neprekonateľný. Že on je ten najlepší zo všetkých.

Nastalo ticho. Jediné čo sa medzi stenami ozývalo bol jeho zrýchlený dych, ktorý som pocítil na svojom krku. Zasmial sa, bol si istý, že vyhral. Ale opak bol pravdou, keďže som bez zaváhania hodil hlavou do zadu, čím som mu pravdepodobne zlomil nos.

Prekvapene skríkol, stisk na mojich rukách povolil. Rýchlo som sa prevrátil na chrbát, nohami som podkopol nohy neznámeho útočníka, ktorý s rachotom dopadol na zem. Vyskočil som na nohy, ruky zaťal v päsť a čakal kým zaútočí. Ale nič sa nedialo. Stále ležal na zemi bez jediného pohybu.

"Nikdy sa nezmeníš." Sykol, ruky si zložil z tváre a nahnevane na mňa pozrel.

"Zabil by si aj najlepšie priateľa." trpko sa zasmial, "Koľko pravdy v jednej vete." Dodal, keď si uvedomil čo povedal.

"Niall??" Šepol som neveriacky.

"Vyzerám snáď ako niekto iný??" Zasmial sa.

"Čo to má znamenať?!!" Skríkol som a začal sa obzerať okolo seba.

"Len pokoj." Jeho typický úškrn mu zmizol z tváre a pomaly sa zdvihol zo zeme.

"Pokoj?!! Č-Čo tu robíš??" Koktavo som sa spýtal, neveriac vlastným očiam.

"To mi povedz ty. Toto je predsa tvoj sen." Usmial sa a pristúpil ku mne.

"Sen??" Nechápavo som sa spýtal.

"Žiaľ, z mŕtvych vstať ešte neviem." Zavtipkoval.

"K-Kde to sme??" Roztrasene som sa posadil na obrubník a pozeral všade len nie na neho.

"Za rohom je miesto, kde som zomrel." Povedal akoby nič.

"Prečo to hovoríš s takou ľahkosťou?!!" Nahnevane som zúžil oči, aj keď to vidieť nemohol.

"Lebo som sa s tým zmieril. Aj ty by si mal." Pokojne mi odpovedal a posadil sa vedľa mňa.

"To nie je také ľahké." Zamrmlal som.

"Ale je. Príliš si to berieš k srdcu. Nesmieš sa toľko obviňovať. Nemohol si za to, že som sa postavil práve tam. Nevedel si to." Chlácholivo ma potľapkal po chrbte.

"Tak prepáč. Prepáč, že na teba nedokážem zabudnúť. Ospravedlňujem sa, že mi chýba najlepší kamoš." Zhodil som jeho ruku z môjho pleca, postavil sa a rozzúrene kopol do prázdnej plechovky odhodenej na zemi.

"Nikto ťa nenúti, aby si zabudol. Iba, aby si sa prestal nenávidieť. A aby si prestal nenávidieť ľudí okolo seba." Z dola na mňa zasvietili tie jeho modré okále.

"Nepozeraj tak na mňa. Nie som ožratý, nič ti nesľúbim." Zasmial som sa nad jeho chabým pokusom.

"Liam. Všetci vidia ako sa trápiš. Aj po toľkých mesiacoch. Len ty to nevidíš a predstieraš, že si v poriadku. V tomto ti chlast nepomôže. Ani Perrie. Musíš s tým bojovať sám." Opäť pristúpil ku mne, rukami ma chytil za ramená a posadil znovu na zem.

"Ja vážne chcem. Ale nejde to. Kedykoľvek, keď si myslím, že už je to za mnou, tak sa stane niečo, čo ma vráti späť. Nevládzem robiť tie isté kroky znovu a znovu. Nebaví ma to." Hlavu som sklonil do dlaní a začal hovoriť všetky myšlienky, ktoré ma od jeho smrti trápili.

"Musíš. Aj keď nechceš. Takto žiť nemôžeš. Jednoducho nie." Sadol si oproti mne.

"Nie som taký silný." Po dlhej dobe son konečne vyslovil myšlienku, ktorej som sa obával najviac.

"Si silnejší než si myslíš. Máš rodinu, priateľov, človeka ktorému na tebe záleží, len mu musíš dať šancu. A máš mňa. Stále som s tebou, aj keď ma nevidíš.Toto všetko ťa robí silným. Dostatočne silným na to, aby si to všetko zvládol." Zdvihol mi hlavu a uprene sa na mňa zadíval.

"Niekedy mám pocit, že som na to úplne sám." Priznal som potichu.

"Pretože ich všetkých odháňaš a pritom ich potrebuješ." Povedal karhavo čím mi pripomenul moji mamku.

"Nepotrebujem." Oduto som si prekrížil ruky na prsiach, aj keď som vedel, že má pravdu.

"Si veľmi komplikovaný, hlavne tvrdohlavý a citlivý muž, Liam James Payne." So smiechom pokrútil hlavou.

"A preto sa smeješ??" Stále odutý som nadvihol obočie.

"Nie." Rukou si prekryl ústa, ale oči mu aj tak svietili humorom.

"Mohol by si už ísť?? Rád by som sa vyspal." Odvrkol som.

"Aby ti líca nepraskli." Povedal priškrtene, keď sa snažil nesmiať sa.

"Vieš čo." Prevrátil som oči a otočil sa mu chrbtom.

"Toto si sa naučil od Pezz. Ale radím ti, už to viac nerob." Smejúc sa zas a znovu postavil predo mňa.

"Takže si na koniec zo mňa uťahuješ?? Spýtal som sa, nie si celkom istý či ma naozaj počul, keďže sa všade začali ozývať zvony.

"Liam!! Musím už ísť!! Sľúb mi, že sa pokúsiš dostať sa cez to!!" Skríkol a po mojom prikývnutí ho už nebolo.

"Niall?!!" Skríkol som, ale nikto mi neodpovedal

"Niall!!" Nič. Iba tie príšerné zvony, ktoré mi trhali ušné bubienky.

...

"Niall!!" S krikom som sa posadil na posteli celý dopotený a zadýchaný.



- niektoré časti z tejto časti sú písané na WC, časti píšem cez blogger v mobile, takže možno preto sú také citlivé :)) nečítala som to po sebe, takže sa ospravedlňujem za chyby, ale už mi fakt padá hlava :)) časť venovaná Anetke, ktorej som nechtiac poslala na twitteri spam do správy a od vtedy sa ma nevie zbaviť :))