Baby 2

"Gratulujem otecko." Usmiala sa na mňa a podala mi zabalené bábätko do rúk.

Sklonil som hlavu a pozrel sa na to nádherné stvorenie. Mal zavreté očka, maličké ručičky držal v päsť a spinkal. Úplne som zabudol na oslovenie doktorky a na tvári sa mi objavil bezstarostný úsmev. Nohy sa mi konečne rozhýbali a ja som s očami prilepenýni na malom bábätku prešiel späť do pôrodnej sály.

"Gratulujem, je to chlapček." Povedal som pyšne, akoby bol môj a podal syna jeho matke.

...

"Ďakujem." Vysilene zašepkala a zobrala si malého do svojich rúk.

"Ako sa cítiš??" Spýtal som sa.

"Unavene. Veľmi unavene. A všetko ma bolí. Ale stálo to za to. Je taký nádherný." Usmiala sa a nechala nech jej slzy šťastia, radosti a lásky zmáčajú celú tvár.

"Sestrička hovorila niečo o tom, že ešte musia malého poriadne odvážiť a odmerať. Tiež spomínala niečo v zmysle, že ťa musia vyšetriť a prebrať s tebou nejaké novorodenské veci. V skratke povedané." Oznámil som jej, keď sa jej oči začali zatvárať únavou.

"Môžem si potom pospať??" S nádejou sa spýtala, aj keď zrak neustále upierala na dieťa v jej rukách.

"Určite áno." Usmial som sa a pohladil ju po líci.

Nebola jediná koho toto gesto prekvapilo, ale cítil som, že to musím spraviť. A tak som jednoducho priložil svoju ruku na líčko mladej ženy a zotrel pár neposedných slzičiek, ktoré opustili jej nádherné čokoládové oči. Potom som jej odhrnul spotené vlasy z čela a so slovami počkám vonku, som odišiel do čakárne.

Keď ani po desiatich minútach nikto nevychádzal, vyzliekol som si modrý plášť, ktorý som mal stále na sebe, a podal ho okolo idúcej sestričke. Iba sa na mňa ďakovne usmiala a zmizla za dverami pôrodnej sály, tak isto ako ja pred necelou hodinou.

Prešlo ďalších desať minút a z dverí, okrem sestričiek a doktorov, nikto nevychádzal. Nervózne som sa prechádzal hore - dole po nemocničnej chodbe, no po piatich minútach som to vzdal a rozhodol sa skočiť do pekárne pre moju objednávku a pre veci, pre mňa, stále neznámej ženy.

...

"Zdravím Julie. Je tu Elis???" Vbehol som do pekárne a pohľadom prešiel po každej osobe, ktorá sa nachádzala vo vnútri, no Elis sa medzi nimi nenachádzala.

"Je v zadu. Idem ju zavolať." Oznámila mi a zmizla za dverami od skladu.

Nervózne som prešliapol z jednej nohy na druhú, v myšlienkach ma neustále naháňali hlboké čokoládové oči. Nemohol som sa toho obrazu zbaviť. Ako na mňa so strachom pozerala, keď som ju viezol do nemocnice. Keď som ju držal za ruku a ona ju z posledných síl stláčala, aby našla aspoň nejakú úľavu od bolesti. Keď s láskou hľadela na svoje dieťa.

"Liam. Tu máš tie veci." Elis sa predo mnou zjavila s úsmevom na perách a v rukách držala dve tašky plné jedla.

"Ďakujem." Pousmial som sa a bez zbytočných rečí som upaľoval späť k autu.

Pri nemocnici som bol do desiatich minút, našťastie som sa vyhol všetkým červeným na semafóroch. Tentokrát som auto odstavil za nemocnicou na parkovisku a zadným vchodom vošiel do nemocnice. Nasmeroval som si to rovno na informácie, určite už moju neznámu spolu s jej synom presunuli na izbu.

"Dobrý. Pred asi tak pol hodinou, vlastne hodinou som doviezol mladú tehotnú ženu. Okamžite ju vzali na sálu." Usmial som sa na staršiu pani sediacu za bielym pultom.

"Ste priateľ, manžel, rodina alebo vzdialený príbuzný??" Spýtala sa a ďalej listovala v papieroch.

"Nie." Neisto som na ňu pozrel.

"V tom prípade vám nemôžem poskytnúť žiadne informácie týkajúce sa pacientky a jej dieťa." Prísne si ma premeriela cez okuliare.

"Prosím vás. Bol som aj pri pôrode. A doniesol som jej veci. Rád by som sa uistil, že sú obaja v poriadku." Sám neviem čo to do mňa vošlo, ale musel som ich vidieť. Naposledy.

"Veci jej pokojne môžete nechať tu. Postarám sa, aby ich dostala." Postavila sa, ruky si prekrížila na rukách, bola neodbytná.

"Prosím." Zašepkal som, oči sa mi roztvorili doširoka, spodná pera sa samovoľne zatriasla.

"Tretie poschodie, izba 245b. Maximálne polhodinu." Vzdychla si na koniec.

"Ďakujem!!" Skríkol som šťastne, od radosti som sa nahol cez pult a vlepil panej na informáciach bozk na líce.

Potom som už na nič nečakal a rozbehol sa k výťahu. Stlačil som tlačidlo s číslicou tri a nervózne si podupkával nohou. Mal som ísť po schodoch. Keď výťah konečne zastal, rýchlo som vybehol von hľadajúc izbu číslo 245b.

Čím bližsie som bol ku dverám izby, tým nervóznejší som bol. Ruky sa mi potili, prsty klepali od nervozity, nohy som mal ako zo želatiny. Čo keď už volala svojmu partnerovi?? A teraz sa tam spolu tešia zo svojho krásneho synčeka?? Čo jej vlastne poviem??

242, 243, 244, 245b. Zrakom som behal po číslach na dverách až som zostal stáť pred tými správnymi. Ruku som položil na kľučku, nervózne sa usmial a kľučku znova pustil. Takto to nepôjde. Prstami som si prehrabal aj tak strapaté vlasy a po zvážení všetkých alternatív, som ruku zdvihol a zaklopal. Nikto sa neozýval, nebolo počuť žiaden šuchot, plač dieťa ani žiadne hlasy. Potichu som pootvoril dvere a vošiel dnu.

Moja neznáma kráska spokojne oddychovala, aj počas spánku jej tvár zdobil šťastný úsmev. Vedľa nej sa nachádzala detská postieľka, v ktorej bol uložený malý chlapček s hnedými kukadlami po mame. So záujmom a hlavne v tichosti ma pozoroval, v ústočkach si žužlal svoj maličký prstíček.

"Ty si mi, ale pokojný chlapisko." Šepol som si skôr pre seba a pristúpil k postieľke. Zhlboka som sa nadýchol, nabral dostatok odvahy a opatrne ho zobral na ruky.

"Daj pozor na hlavičku." Ozvalo sa mi za chrbtom.

"Ahoj." Nesmelo som sa k nej otočil a malého začal hojdať na rukách.

"Odkedy si tu??" Spýtala sa a zrakom sledovala svoje dieťa, ktoré pomaly, ale isto zaspávalo.

"Pred chvíľou. Bol som v pekárni. V aute mám tvoje tašky s nákupom." Usmial som sa a chlapca uložil naspäť do postieľky.

"Ďakujem. Za to, že si ma tam nenechal na po spas osudu. Že si mi dovolil, aby som ti dolámala všetky kosti na ruke, a že si vydržal moje ironické reči počas pôrodu. Ďakujem." Povedala s plačom, pričom sa mi snažila pozerať do očí.

"To bolo samozrejmosťou. Urobil by som to znovu. A už neplač." Usmial som sa, chytil ju za ruku a palcom povzbudivo pohladil po prstoch.

"Aj tak .. ďakujem. Je dobre vedieť, že ešte existujú taký ľudia ako si ty." Tiež sa usmiala a voľnou rukou si zotrela slzy stekajúce po tvári.

"Máš veľmi pokojné dieťa." Vykĺzlo zo mňa.

"Už si druhý, ktorý mi to povedal. James nie je na svete ani deň a sestričky si ho nevedia vynachváliť. Vraj tu také tiché dieťa ešte nemali." Zasmiala sa.

"James??" Spýtal som sa prekvapene.

"Áno. James Michael Collins." Pyšne povedala a pohľadom znovu skontrolovala Jamesa.

"Moje druhé meno je James. Náhoda??" Pozrel som na naše, ešte stále, spojené ruky a potom na ňu.

"A tvoje prvé meno je??" Spýtavo nadvihla obočie.

"Liam. Liam Payne." Predstavil som sa, nadšený, že ma nepozná.

"Maddy, teší ma." Usmiala sa, v očiach jej krásne zaiskriko a na náznak toho, že ju naozaj teší, mi stlačila ruku.


- Vybrali ste si, takže nech sa páči :)) Ako sa vám to pozdáva?? :)) Kedy bude FBI, je len na vás :)) Venované Radke a jej chrobákovi :)) Kate