Federal Bureau of Investigation 4 1/2

Plánovala som v tejto časti ten prípad dokončiť, ale keď som videla aké dlhé to je, tak som to nechala takto :)) Ale je tam aj jedno pozitívum - ak sa posnažíte, tak čisto teoreticky, v utorok večer by mohla byť ďalšia časť :)) Kate









"Liam!! Poď sem!!" Započul som Louisov hlas. Pozrel som na Perrie, ktorá na mňa povzbudivo mrkla a nasledoval Louisa do Paulovej kancelárie.

"Čo sa deje??" Spýtal som sa, keď som zatváral za sebou dvere.

"Liam, toto je naša nová členka Sophia McKenzie. Sophia, toto je Liam Payne, hlava tohto celého." Usmial sa na mňa Paul. Nechápavo som pokrčil čelo a stuhol, keď sa na mňa usmiala krásna hnedovláska. To ma podržte.

...

Pravý hák, ľavý hák, výkop. Pravý hák, výkop. Pravý hák, ľavý hák, výkop a zase ľavý hák. Takto to šlo stále dookola. Svoju zlosť som vkladal práve do týchto úderov. Zlosť, ktorá lomcovala celým mojim telom. Zlosť, ktorá momentálne ovládala moju myseľ. Zlosť, ktorú som nedokázal ovládať.

Všetko bolo oveľa silnejšie. Údery, hnev, nenávisť. Nezvládal som to. Vymykalo sa to kontrole. Chcel som to všetko zastaviť. Zastaviť, zabudnúť a nechať to tak. Ale nedokázal som to. Srdce mi silno búšilo, ruky nekontrolovateľne udierali do boxovacieho vreca. Hánky boli čo raz viac odreté, pálili priam horeli po každom jednom silnom náraze o vrece.

Všetky tie odporné city vo mne vreli. Hnev. Hneval som sa na toho blondiaka, že sa rozhodol takto. Že dopustil, aby som sa s týmto vysporiadal sám. Nenávisť. Nenávidel som seba samého za to, že som ho nechal, aby odišiel. Že som nedokázal prijať fakt, že život ide ďalej. Že som ju jednoducho dostal do postele a teraz sa jej nedokážem pozrieť do očí.

Nenávidel som ako tam jednoducho stála, usmievala sa tým istým úsmevom ako v noci, a tvárila sa, že je všetko v poriadku, že sa nič nedej. Pritom nič nebolo v poriadku a dialo sa všetko. Všetko to bolo reálne. Žiadny zlý sen, nočná mora, žiadna skrytá kamera.

Posledný krát som unavene vykopol pravou nohou a trafil vrece. Rukami som ho zachytil, aby ma netrafilo do tváre a zviezol sa na kolená. Slzy mi stekali po tvári, ruky sa od hnevu stále triasli. Z posledných síl som rozzúrene zakričal na celú telocvičňu, päsťami udrel do zeme a hlavu si položil na studenú dlážku.

"Liam!!" Niekto skríkol, ale nedokázal som to vnímať. Sústredil som sa na svoj dych a snažil sa ho spomaliť.

"Čo to stváraš?!" Škriekavý hlas sa rozoznel cez celú telocvičňu až mi zaľahlo v ušiach.

"Snažím sa dýchať." Zamrmlal som, istý tým, že to nebude počuť.

"To vidím." Ironicky zašepkala vedľa mňa.

"Chcem byť sám Perrie." Zavrčal som.

"Nie, nechceš." Povedala rozhodne, prsty mi zaborila do vlasov, za ktoré ma potiahla a zdvihla moju hlavu na úroveň tej jej.

"Bež preč." Zašepkal som so zavretými očami.

"Poznáš ma Li. Ani keby traktore padali." Nemusel som ani otvárať oči, aby som vedel, že sa usmieva.

"Pezz ... " Povedal som varovne, no to už som sa ocitol v jej náručí.

"Ja ťa chápem zlatko. Je to v poriadku, že sa takto správaš." Jemne mi prechádzala rukou po chrbte, upokojovala ma.

"Nezvládam to." Vzlykol som.

"Ale zvládaš. Si silný. Silnejší než my všetci dokopy. A Niall by bol na teba hrdý. Musíš sa cez to preniesť Li." Jej objatie zosilnelo.

"Nechcem naňho zabudnúť." Potlačil som ďalší vzlyk a potichu prehovoril.

"To ti nikto nekáže. Je to stále o tom istom. Nesmieš sa obviňovať. Sám sa tak rozhodol. A ty to musíš prijať." Odtiahla sa odo mňa a pozrela mi do očí.

"Pomôžeš mi??" S nádejou v hlase som sa spýtal.

"Ak budem vedieť ako." Usmiala sa a znovu ma objala.

"Hej zaľúbenci!!" Skríkol Josh a my sme sa od seba odtiahli.

"Neprovokuj." Odvrkla Perrie, keď zacítila ako sa znovu v hneve napínam.

"Keď skončíte máte sa ukázať u Paula." Vyplazil na nás jazyk a zmizol skôr než som sa stihol po ňom rozbehnúť.

"Tak poď. Práca volá." Vzdychla si a potiahla ma za ruku.

Či som chcel alebo nie, postavil som sa zo zeme, popukal si všetky stŕpnuté kosti a spolu s Perrie sme sa vydali za Paulom. Predtým ako sme opustili telocvičňu, sa ku mne otočila, zotrela mi malé slzičky, o ktorých som ani nevedel a povzbudivo sa usmiala. Úsmev, možno niečo čo sa naň podobalo, som jej opätoval a vyšli sme von.

"Tak čo sa deje??" Spýtala sa Pezz, keď na nás všetci pozreli.

"Volali zo súdu. Máme dokončiť protesty." Ozval sa Louis.

"Aké protesty??" Spýtala sa Sophia a ja som v momente chytil Perrie za ruku, ktorá mi upokojujúco prechádzala palcom po odretej hánke.

"Dnes ohlasujú verdikt Buteauvi [Butoovi] vraždy." Oznámil jej Paul.

"Nemalo to byť až zajtra??" Chrapľavo som prehovoril.

"To áno, ale sudca nechce dať ľuďom čas na protesty, ak by neboli spokojný s rozhodnutím." Vložil sa do toho Sandy.

"A čo s tým máme spoločné my??" Sophia pokračovala v otázkach.

"Chcela si povedať vy, nie??" Nahnevane som jej skočil do reči.

"Liam!!" Okríkol ma Paul.

"Ak bude vrah, v tomto prípade Jason Grealy [Grily] , odsúdený, tak ho prevezieme do väznice. A ak nie, budeme ho musieť dostať z mesta." Vysvetlil jej Jon.

"Ideš s nami??" Obrátil sa na ňu Louis.

"Myslím, že to nebude potrebné." Prevrátil som očami.

"Rada." Usmiala sa na mňa, aj keď jej z oči šľahal hnev.

"Tak fajn. Všetci sa pripravte, za päť minút odchádzame. Perrie, ostávaš tu. Zapni si správy a skús zistiť ako to tam vyzerá." Rozkázal Paul a ja som sa s prosbou v očiach pozrel na Pezz.

"To zvládneš. Nemysli na ňu. Akoby tam nebola." Zašepkala mi do ucha, aby to ostatný nepočuli a odišla k počítačom. Neostávalo mi nič iné, len si zobrať veci a odísť k autu. Sadol som si za volant a pustil rádio.

"Protestanti sa zišli pred súdnou budovou, aby si vypočuli rozsudok o vražde iba sedemnásť ročného Luka Buteau, syna popredného právnika Jeana-Paula Buteaua, ktorého mal podľa informácii zastreliť dôstojník Jason Grealy, dvadsať ročný veterán policajného zboru. Táto vražda vyvolala veľký spor medzi niekoľkými organizáciami a policajným zborom." Ozval sa ženský hlas redaktorky hlas z rádia.

"Všetci dobre vieme, že môj syn bol zavraždený. Ale čo neviete je, že práve Luke bol dôvod prečo sme emigrovali do Spojených štátov. Verili sme, že tu má lepšiu budúcnosť, ale namiesto toho, ho o ňu okradla. Dúfali sme vo spravodlivosť, ale žiadnu sme nevideli. Vraždu môjho syna vyhlásili za nehodu!!! Vrah bol zbavený všetkých obvinení!!" Prehovoril hrubý mužský hlas, otec mŕtveho chlapca.

"Niečo nové??" Sophia si sadla vedľa mňa, na miesto spolujazdca, a Paul dozadu.

"Bude to ťažké. Zbavilo ho obvinení." Zopakoval som to, čo som počul v rádiu a naštartoval auto.

"Takže ideme zo zbraňami??" Spýtal sa Jon.

"Nemôže v dave použiť zbrane." Josh nás vyviedol z omylu.

"Kam ho vlastne berieme??" Spýtal som sa.

"Na letisku. Čaká ho tam rodina." Odpovedala Sophia a ďalej študovala papiere v rukách.

"Vyzerá to, že len tak ľahko neodíde." Poznamenala Perrie do slúchadla a ja som prikývol.

"Spravíme to takto. Jon, tvoj tým bude odvoz. Vyhodíš Sandyho a Josha pri zadnom vchode a pôjdete za Grealym. Liam pôjde s vami. Paul, Sophia a ja pôjdeme predom." Louis nás oboznámil s plánom.

"Rozumiem." Ozval sa Jon.

"Bude to tvrdé." Poznamenala Sophia.

"To áno, ale potrebujeme odpútať pozornosť, aby ho nečakali z druhej strany." Dodal Paul.

"Hlavne si pamätajte, že dnes sme tí zlí. Žiadne chyby." Upozornil som ich, zastavil auto pri hlúčiku protestujúcich ľudí a všetci sme vystúpili von.

- človek si ani neuvedomuje ako ho jedna pesnička dokáže dostať do nálady, aby mohol napísať niečo takéto :)) a ako to vidíte vy?? páči sa vám to alebo nie?? :)) mám niečo na tom zmeniť alebo je to dobre tak, ako to je?? :)) btw. ako víkendujete?? tešíte sa na večer?? :)) ja osobne áno lebo neviem čo od toho očakávať :)) 
P.S.: Anetka, tu som ti odpovedala na otázku :))