Dangerous Love 49

Snáď sa bude páčiť :)) Kate

Akurát, keď som si sadla na pohovku, dovalil sa dole aj môj kučeravý princ. Podal mi ruku, za ktorú som ho okamžite chytila, a vytiahol ma na nohy. Podal mi kabát, ktorý som musela nechať v jeho izbe, kde som sa zdržala hneď ako sme sa vrátili z domčeka na strome, a v tichosti sme odišli do chodby, kde sme sa obuli a vyšli do nádherného slnečného dňa.

"Už mi konečne povieš kam ideme??" Spýtavo som naňho pozrela po chvíli cesty.

"Prekvapenie." Stisol mi ruku a pokračoval v ceste.

...

"Nevládzem!!" Skríkla som a unavene si sadla na najbližšiu lavičku. Dobre, tak som sa rozvalila, hodila som sebou o tú sprostú lavičku, snažiac sa chytiť dych.

 "Veď to nič nebolo." Usmialo sa na mňa to aktívne stvorenie, nadvihlo moju hlavu, a keď si sadlo, položil ju na svoje nohy.

 "Nič. To. Nebolo?? Nohy mi odumreli už niekde na začiatku." Skríkla som a napila sa s minerálky. Podotýkam už z druhej fľašky.

 "Znovu sa ťa pýtam, nemala by si mať nejakú kondičku??" Zasmial sa, vyceril tie krásne zúbky a ukázal jamky v líciach.

 "Mám kondičku na to, aby som vydržala tancovať dve hodiny s možnými prestávkami. Nie na to, aby som 4 hodiny obdivovala Londýn." Prevrátila som očami.

"To je skoro ti isté." Naklonil sa ku mne a sladko ma pobozkal.

 "Jasné. Prejsť pri London Eye. Stade k veľkému Benu. Pri Westminister Abbey. K Buckingham-skému palácu. Na Picadilly Circus. Do Madame Tussauds. Na Trafalgar Square a stade konečne metrom pri Tower Bridge je ako tancovať dve hodiny v tej istej miestnosti, že??" Na prstoch som mu vymenovala všetky pamiatky, na ktoré ma dnes zobral.

 "No .. veď vravím." Opäť sa zasmial na čo som sa mu otočila chrbtom a prekrížila si ruky na prsiach.

 "Ty môj odutec. Zvládnu tvoje užasne sexy nôžky ešte jeden výletik??" Pritisol sa na mňa zo zadu, svojimi rukami prekryl tie moje.

 "A je to ďaleko??" Spýtala som sa po chvíli ticha.

 "Nie. Iba kúsok." Zašepkal a pery pritlačil na môj krk. Potichu som vzdychla a usmiala sa. Vždy vie ako na mňa.

"Takže to mám brať ako ďalšie prekvapenie??" Spýtala som sa po ceste, keď sme kráčali ani neviem kam. Celý dnešný deň som úplne mimo. Vlastne celý tento víkend.

Strávila som nádhernú noc s človekom, pri ktorom sa konečne cítim šťastná, mám pocit, že môj život je konečne úplný a tak ako má byť. Strávila som noc s človekom, ktorý sa o nič nepokúsil, aj keď viem, že sa musel veľmi ovládať. Ten istý človek mi za posledný týždeň, ukázal vyše prekvapení, ako môj otec a to je už čo povedať. A s tým istým človek momentálne kráčam k ďalšiemu prekvapeniu po 4 hodinovej ceste po pamiatkach.

Prečo to všetko znie tak neuveriteľne?? Tak šťastne?? Bez žiadnych chýb, hádok, bolesti a sĺz?? Prečo je tu stále ten pocit, že v jednom momente to všetko padne?? Že v jednom momente sa to všetko zosype?? (pozn. autora: ako mne momentálne špagety na čisté leginy -_-) Ako domček z karát?? Bojím sa. Bojím sa toho, že prídeme k Harrymu a nájdeme tam otca. Bojím sa, že mu ublíži. Že všetko praskne. Náš vzťah. Náš výlet. Paul a mamka.

"Áno. Ber to ako jedno z prekvapení, ktoré zakončia tento nádherný deň, ktorý som mohol stráviť s tebou." Harry prerušil moje myšlienky tým, že zastavil a predtým než ma znovu pobozkal, mi oznámil že prekvapenia na dnes nekončia.

"Jedno?? A ešte ich bude veľa?? Vieš, človek z veľa prekvapení môže dostať šok. Jeho srdce to nezvládne. Infarkt. Väčšinou naň zomieraj len tí starší ľudia, ale sú aj také prípady, pri ktorých zomreli aj deti. Lepšie povedané, tí mladší." Začala som polemizovať.

"Nie, neboj. Už len toto a potom ešte jedno. Ale o tom potom. Teraz poď. Nech nespôsobíš infarkt tým deťom za nami." Pleskol mi po zadku a za mojich prostetov ma ťahal k nášmu cieľu.

Prešlo len pár minút a už som mohla vidieť jeho prekvapenie. Lepšie povedané, počuť. Detský krik, smiech a známe piesne, ktoré sa tiahli z rohu budovy až k nám. Lunapark. Milujem lunaparky. Keď som bola menšia, vždy po škole ma Paul brával na nejaké kolotoče a atrakcie, ktoré sa mestami, v ktorých sme bývali len a len hemžili. S úsmevom som zastala a využívala sa v Harryho nejasnom pohľade.

"Len mi nepovedz, že ty a lunaparky, to nejde dokopy." Spýtal sa opatrne.

"Milujem ich!!" Nadšene som skríkla a hodila sa mu okolo krku.

"To mi odľahlo." Pošepol mi a znovu ma začal ťahať. Tentokrát do stredu zábavy, medzi dospelých, teenagerov, ale aj tých najmenších.

...

"To bolo skvelé Harry. Ďakujem, ďakujem, ďakujem!! Začínajú sa mi páčiť tvoje prekvapenia." Vybehla som s lunaparku s krikom a s balónmi v ruke. Naozaj som nemohla vyzerať na sedemnásť.

"Dobre. Myslím, že to posledné prekvapenie necháme na inokedy. Už viem ako si sa cítila ty pred pár hodinami." Povedal zmorene a sadol si na obrubník ako najväčší pánko.

"Ale nie. No ták. Normálne sa naň teším. No ták, poď!!!" Schmatla som ho za ruku, moje balóniky mu udreli niekoľkokrát do hlavy, chúďatka, snáď sú v poriadku, a ťahala ho domov.

"Nezdá sa ti, že prekypuješ energiou??" Zívol si a potiahol ma, aby som kráčala pekne pri ňom, tak ako sa patrí. Hovorím ako otec ...

"Nezívaj!!! Veď je večer. V tejto chvíli všetko ešte len ožíva. Tak poď!!! Chcem to posledné prekvapenie. I keď toto to asi neprekoná!!" Odmenila som ho bozkom na líce a čo najrýchlejšie kráčala k Harymu.

...

"Som nevedel, že až tak miluješ tie lunaparky. Takto šťastnú, plnú energie, takú som ťa videl len párkrát." Ozvala sa moja láska tesne predtým ako sme vošli do domu.

"A to len vďaka tebe. Budem musieť vymyslieť ako sa ti odvďačím." Zasmiala som sa a znova ho objala.

"Mne stačí tvoj úsmev. Ten je pre mňa najcennejší." Zašepkal, otvoril dvere a moja sánka bola opäť od úžasu spadnutá niekde pod mojimi nohami.

Od dverí domu až po zatiaľ netuším kam boli porozkladané a zapálené sviečky. V dome bola tma, takže vytvárali peknú osvetlenú uličku. Vedľa dverí na stolíku, kde sa normálne nechávajú kľúče, bola váza s ružami. S ružovo-fialovo-červeno-bielymi ružami. Kopa ruží.

Prekvapene som zamrkala a otočila sa na Harryho. Opäť mal ten svoj nejasný výraz, ktorý má vždy, keď nevie čo odo mňa môže očakávať. Usmiala som sa, pristúpila bližšie k nemu, chytila jeho tvár do dlaní a pobozkala ho. Opatrne, jemne, akoby to bolo po prvý krát.

Po chvíli, až moc krátkej chvíli, sa odtiahol. Na perách mal jemný úsmev, čo uňho nebolo zvykom. Zdvihol svoje roztrasené ruky a pomaly mi začal odpínať kabát. Gombík po gombíku až došiel na koniec. Pozrel mi do očí a po mojom prikývnutí mi ho stiahol. Zavesil ho na vešiak a v rýchlosti si vyzliekol svoju bundu a vyzul sa. Tiež som sa chcela zbaviť topánok, a keď som sa zohýbala, zastavil ma.

S menšou dávkou nechápavosti som sa pozerala ako si kľaká na kolená a chytá moju pravú nohu za lýtko. Rozopol zips na topánke a vyzul ju. To isté spravil aj s ľavou nohou. Ešte mi vyzul aj ponožky a potom sa opäť postavil a s otázkou v očiach na mňa pozrel. Vedela som kam toto všetko smeruje. Prikývla som, aj keď som si nebola istá.

- seknem to tu alebo nie?? hm ... 

"Pamätaj. Vždy ma môžeš zastaviť. Čokoľvek čo sa ti nebude páčiť, ty mi povieš a ja prestanem, dobre?? Sľúb mi to. Nechcem ti ublížiť." Zašepkal a pritlačil sa na moje malé roztrasené telo.

"Sľubujem. Keď sa mi niečo nebude páčiť, dozvieš sa to ako prvý." Zavtipkovala som.

"Som rád, že ťa teraz neopúšťa ten tvoj humor. Jedna z vecí, ktorú na tebe milujem." Pohladil ma po líci a podal mi kyticu ruží. Stále voňali takže to boli čerstvé ruže.

"Kto to všetko pripravil??" Spýtala som sa a poobzerala sa okolo seba. Všade bola tma, takže sviečky museli vytvárať cestičku až do obývačky a na poschodie.

"To nie je teraz podstatné." Žmurkol, zrazu sa zohol, podobral mi kolená a už ma mal v náručí ako nevestu.

"Tak dobre. A čo teda ešte na mne miluješ??" S očakávaním som nadvihla obočie.

"Tvoje modré očká, krásny úsmev, tvoje nohy, úžasnú riťku. Smiech. To keď sa hneváš. Si taká zlatá. To keď kričíš, lebo tvoj hlas je nádherný. Ale najviac milujem to čo máš tu." Usmial sa a nosom ma pošteklil niekde na hrudi, tam kde by sa malo nachádzať srdce. Mal ma na rukách, takže to bolo ťažké a samozrejme, že sa netrafil lebo srdce je na opačnej strane, ale kto by sa hneval?? Iba som sa zasmiala a sklonila hlavu, aby nevidel ako sa červenám.

"Si roztomilá, keď sa červenáš." Toto mi nevyšlo.

Nič som mu na to nepovedala, iba som si uložila kyticu ruží do lona a ruky obmotala okolo jeho krku. Tak ako som predpokladala, cestička viedla až do obývačky, cez schody na poschodie. Opatrne prešiel okolo sviečok a cez schody, aby náhodou nejakú nezhodil a celé to tu nezapálil.

Vyšli sme posledný schodík, Harry ma položil na zem, z rúk mi zobral kyticu ruží a postavil ju do ďalšej vázy, ktorá bola položená na stolíku, ktorý som si do teraz ani na tejto chodbe nevšimla. Ako vždy ma chytil za ruku a spolu sme vykročili k jeho izbe.

- seknem to tu alebo nie?? hm ... ale áno :)) ešte si počkáte :)) ten článoček "niečo o mne" bude zajtra, keďže je dnes časť :)) snáď nevadí :)) ten ich výlet, fakt neviem či sa to všetko dá zvládnuť pešo, keďže som ešte  nemala tú česť ísť do Londýna, aj keď mi tam býva sesternica, ale podľa google map, to nie je také hrozné :))