Dangerous Love 41

Všetko najlepšie Dominikám a ak sú tu aj nejakí Dominikovia, tak aj tým :)) viem, mali ste sviatok včera, ale akosi nevydalo  -_- máme tu nejaké Hortenzie?? Ak áno, tak všetko najlepšie :)) Kate

Špeciálne venovanie a poďakovanie Majke, ktorá mi vnukla nápad.

Otvorila som dvere a schod po schode zišla dole. Bolo tam ticho, z kuchyne sa nič neozývalo, nikto tam nebol. Iba nedorobená večera. Na stole som mala položené svoje veci, preto som k ním pristúpila a vytiahla mobil. Vytočila známe číslo a čakala kým to zdvihne.

"Prosím??" Ozval sa hneď po prvom pípnutí.

"Potrebujem ťa." Zašepkala som.

...

"El??" Rozospato sa spýtal.

"Nie, Barack Obama osobne." Pretočila som očami, aj keď to vidieť nemohol.

"El?? Čo sa stalo?? Ty si plakala?? Ublížil ti?!" Jeho hlas bola čo raz hlasnejší, až začal kričať.

"Prosím nekrič. Som v poriadku. Fyzicky. Príď po mňa, prosím. Potrebujem ťa. J-Ja už nevládzem." Zašepkala som a zotrela si slzy, ktoré si opäť našli cestu von.

"Láska prosím neplač. Idem po teba. Za 10 min som tam, dobre??" Povedal pokojne a myslím, že vstal z postele.

"Pôjdem ti na proti, nechcem riskovať." Len pri pomyslení, že by sa mu niečo stalo mojou vinou, ma striaslo.

"Hlavne si dávaj pozor ty, okey??" Ustráchane zašepkal.

"Neboj sa. Aké máš auto??" Spýtala som sa rýchlo a vybehla naspäť do izby.

"Veľký čierny Range Rover. Už idem, o chvíľu som tam." Odpovedal a potom niečo zakričal do
priestoru.

"Budem ťa čakať." Bez ďalších zbytočných slov som zložila a prezliekla si teplejší sveter. Okolo krku som si omotala šál, na hlavu nasadila čiapku, do rúk vzala kabelku s rukavicami a zbehla dole, kde som sa obula, obliekla kabát a vybehla von.

Ochrankári na mňa prekvapene pozreli, vonku sa stmievalo, neboli zvyknutí, že chodím o takomto čase von. Našťastie nič nepovedali, iba mi s jemným úsmevom otvorili bránu. S tichým "ďakujem" som prešla okolo nich a vydala sa smerom k čiernemu Range Roverovi, ktorý stál zaparkovaný na druhej strane cesty. To bolo rýchle. 

Pomaly som zrýchľovala krok, až som bola v miernom pokluse. Harry vystúpil z auta a skôr akoby spravil čo i len jeden krok, vrhla som sa mu okolo krku. Rukami som sa zahákla o jeho krk a pritlačila sa na jeho hruď, cítila som ako prudko dýcha, každý jeden sval mal napnutý. Nakoniec mi ruky priložil na chrbát, čím ma k sebe pritlačil ešte viac.

Netuším ako dlho sme tam takto stáli, ale vedela som, že nechcem aby to skončilo. Vedela som, že nechcem opustiť jeho teplú a ochraniteľskú náruč. Jedine pri ňom som vedela, že všetko bude v poriadku, nech aj traktory padajú. Svoje pery priložil na moje čelo a potom hlavu vrátil naspäť do priehlbinky na krku, jeho dych mi vyvolával príjemné zimomriavky.

"Čo sa deje?? Si v poriadku. Celá sa trasieš." Zašepkal mi do ucha a mňa o päť striaslo. No tento krát za to mohol on.

"Byť v poriadku?? To nemám v povahe." Zašepkala som späť a pousmiala sa.

"Teraz prosím nežartuj. Mám o teba strach." Trošku sa odtiahol, chytil mi hlavu do rúk a vážne na mňa pozrel.

"Bolo toho dnes na mňa veľa." Pozrela som naňho, naozaj som nemala náladu mu referovať čo mi dnes Paul povedal. Nechápavo na mňa pozrel. "Nechcem o tom teraz hovoriť." Dodala som.

"Tak dobre. Poď, niečo pre teba mám. Také prekvapenie. Síce trocha narýchlo, ale to je jedno." Povzbudivo sa na mňa usmial a za ruku ma potiahol na stranu spolujazdca, kde mi otvoril dvere.

PAUL

Všetko som jej povedal. Je to vonku. A mne sa svojím spôsob uľavilo. Všetky tie tajnosti, skrývanie sa, pocity .. konečne som to niekomu povedal. Konečne som sa niekomu vyrozprával. Vyrozprával som sa a tým zranil osobu, vlastne dve, na ktorých mi záleží najviac. Tieto myšlienky mi robili spoločnosť cestou domov z nemocnice.

Cesta prebehla akosi rýchlo a hlavne potichu. Ja som upieral zrak pred seba a snažil sa nás bezpečne doviesť domov, čo sa mi skoro nepodarilo, no Eliazbeth si to ani nevšimla. Zhypnotizovane hľadela pred seba, nič nevnímala.

Keď som zastavil, akoby sa prebrala z tranzu a pozrela mojím smerom. Po chvíli však opäť pozrela von oknom a s menšími ťažkosťami vystúpila von. I hneď som vystúpil, kľúčiky som nechal v zapaľovaní a šiel za El. Ako náhle som sa jej dotkol, moju ruku zo seba striasla a pridala do kroku.

Dvere mi zavrela pred nosom a ja som bol rád, že som nebol v tesnom závese za ňou. Vošiel som dnu a môj plán, potichu zavrieť dvere, nevyšiel. S hlasným rachotom buchli. Moc som si to nevšímal, iba som zanadával a pokračoval v ceste za El. Tá stála na jednom mieste a nehybne pozorovala Erin (jej matka) ako vychádza z kuchyne.

"Elizabeth?? Prečo plačeš?? Čo sa deje?? Stalo sa niečo??" Ustráchane pozrela na El, chystala sa ju objať, ale tá odstúpila.

"Čo sa deje?? Paul?? Si v poriadku Elizabeth??" Pozrela na mňa a potom späť na svoju dcéru.

"Už to vie." Zašepkal som.

"Čo vie?!!" Nechápavo sa na nás pozrela.

"Všetko." Opäť som zašepkal.

Prekvapene zaklipkala očami. Neviem či to bolo zo šoku, že som to prezradil alebo chcela zahnať slzy, ktoré jej aj tak začali stekať po tvári. Opäť spravila krok a načiahla ruku, aby mohla chytiť tú Elizabeth-inu, ale ona znovu ustúpila a ruky schovala za chrbát.

"Elizabeth j-ja .. my .." Erin sa zakoktala a s nenávisťou v očiach na mňa pozrela.

"Chcem byť osamote. Nechajte ma tak. Prosím." Vzlykla, a aj keď jej to robilo problémy, vybehla po schodoch a už jej nebolo.

"J-Ja už som nevládal." Zašepkal som s bolesťou, ale aj s previnilosťou v hlase za to, že som jej nepovedal, čo plánujem.

Nič nepovedala, zotrela si slzy a odišla naspäť do kuchyne. Potichu som šiel za ňou a zbadal ako sa snaží roztrasenými rukami prikoreniť nejakú omáčku. Pristúpil som k nej a chytil ju za ruky. Chvíľu sa nič nedialo. Potom v zlosti vypla sporák, hodila do mňa utierku a odišla do svojej izby. Na nič som nečakal a išiel za ňou.

"Erin ja viem, že som ti to mal povedať, ale jednoducho som už nevládal. Keď mi Harry zavolal, že je Elizabeth nemocnici, predstavil som si, že sa jej stalo niečo vážne a ja nechcem, aby ktokoľvek z nás troch odišiel bez toho, aby vedel alebo povedal pravdu." Ozval som sa neústupne.

"Odíď, chcem byť sama." Zašepkala.

"V tomto ste rovnaké. Ale ty vieš, že to tak nie je. Chceš mať niekoho pri sebe." Povedal som napäto a sadol si na kraj postele.

"Áno, chcem!! Svoju dcéru, ktorá sa vďaka tebe na mňa už nikdy pozrie!!" Skríkla a hodila po mne vankúš. Keďže ju poznám nejaké tie roky, očakával som tento krok a vankúš chytil skôr, než by mi vrazil do tváre.

"Nemysli hneď negatívne. Ju to prejde. Na teba sa hnevať nedokáže. Je presne ako jej otec. Je presne ako Frank. Miluje ťa, nech sa deje čokoľvek." Poslednú vetu som povedal až príliš nechutným tónom.

"Je presne ako jej otec. V tom máš pravdu. Miluje ma nech sa deje čokoľvek. Škoda, že Frank nie je jej otec!!"