Dangerous Love 40

40?? really?? pôvodne to malo mať len 20 - 30 častí :)) Kate
P.S.: mám rozpísanú novú story, ktorá bude nasledovať, keď skončí Dangerous Love a nie som si istá či sa vám bude páčiť, poviem k tomu len toľko, že bude z prostredia FBI, čo vy na to??

toto je dôvod prečo ich milujem :33

*le dead

"Jedného dňa, keď tvoj otec musel odísť, malý zaspal a Erin čo to popila. Bol som vonku, pozeral na hviezdy a rozmýšľal čo ďalej. Ako dlho sa dokážem tváriť, že sa nič deje, že je všetko v poriadku. Tvoja matka vedela, že k nej niečo cítim, no ignorovala to. Bola šťastná, tak to predsa nebude kaziť, nie?? A tak som tam tak sedel, keď sa prirútila tvoja matka a skôr než som si vôbec dokázal uvedomiť čo sa stalo, skončili sme v posteli. Nespali sme spolu. Nedokázal som si niečo dovoliť, keď nebola pri zmysloch. Za to sme sa rozprávali. Nebola šťastná. Možno sa tak tvárila, no nebolo to tak. Vraj to už nie je čo to bývalo, a že Frank je radšej preč na cestách, a rieši aj to čo nie je potrebné, ako doma. Vtedy som to nechápal, nevedel som to pochopiť, veď predsa nie som slepý. No s odstupom času, som to pochopil až veľmi rýchlo. A odvtedy sa to všetko zmenilo. Navonok to bola šťastná rodinka bez problém a vo vnútri to boli samé hádky. Tvoj otec trávil niekedy až týždne mimo domova, občas aj spolu s Ryan-om a zatiaľ čo ja som trávil čas s tvojou matkou. A potom si sa narodila ty." Poslednú vetu zašepkal akoby to bolo niečo zlé.

"Som tvoja dcéra??" Ozvala som sa zachrípnutým hlasom skôr akoby som si tú myšlienku dokázala premyslieť.

...

"Tak som tvoja dcéra alebo nie?!!" Skríkla som, keď sa ani po chvíli nezmohol ani na jedinú slabiku.

"Kiežby si bola." Zašepkal a na mňa doľahlo sklamanie. Niekde vo vnútri som chcela, aby to bol môj otec. Niekde vo vnútri som chcela, potrebovala, aby povedal: Áno, som tvoj otec a som na to pyšný, aj keď sa cítiš byť sklamaná a podvedená. Sklamaná a podvedená?? Presne tak sa momentálne cítim.

"Ou." Zmohla som sa len na úbohé citoslovce a sklonila hlavu.

"Viem, že ma momentálne asi nenávidíš, a že sa asi hneváš .." Prerušila som ho.

"Asi??" Aj, keď som bola sklamaná, hnev vo mne vrel tak ako nikdy predtým.

"A viem, že sa hneváš "pokračoval, "ale skús ma pochopiť. Pre lásku je človek schopný riskovať aj vlastný život. Sama to dobre vieš. Veľmi dobre vieš, aké je to byť šťastný, keď ti človek opätuje city a je tu vždy pre teba v dobrom aj v zlom. Veľmi dobre vieš aká to je bolesť, keď ťa ten človek zraní." Stále šepkal, akoby sa bál, že nás niekto počúva.

"Neporovnávaj mňa a teba. Nie je to to isté. Ja nikoho nezraňujem, nepodvádzam, neskrývam sa ako malé decko!!" Vyštekla som.

"Vážne?? A ako sa asi bude cítiť tvoj otec, keď sa dozvie, že za jeho chrbtom skrývaš, dobe počúvaj, skrývaš Harryho??" Nadvihol obočie.

"Oproti tomu čo robíš ty s mojou vlastnou, správne počuješ, vlastnou matkou je to nič. Ja som len obyčajné decko, ktoré túži po láske, nevie čo s hormónmi. Ale ty!! Ty si dospelý chlap Paul." Slová mi vychádzali z úst, nepremýšľala som čo hovorím.

"Ty už nie si decko, Elizabeth." Nesúhlasne pokrútil hlavou.

"Podľa papierov áno." odfrkla som, "Kam toto všetko vedie?? Teraz sa tu budeme navzájom osočovať a vydierať?? Má to vôbec zmysel?? Paul, práve si mi povedal, že ty a moja matka spolu robíte .. čokoľvek spolu robíte, že sa ľúbite, že celý život žijem v klamstvách. Sama neviem čo hovorím. Včera som sa otrávila jedlom, boli ma brucho a hlava, som unavená a chcem ísť domov. Nepros ma, aby som ťa pochopila, keď mi ešte ani nedošiel význam tohto celého." dodala som.

"Idem doriešiť tvoj odchod, prezleč sa zatiaľ." Povedal sklamane.

"Ako sa teraz pozriem mame do očí??" Zašepkala som, keďže slzy si znovu našli cestu von.

"Potreboval som to niekomu povedať a ty si bola jediná možnosť. Keby to bolo na mne tak už to vieš dávno, ale tvoja matka nechcela. Bála sa. Stále sa bojí. Nechce o teba prísť." Snažil sa ma chytiť za ruku no nedovolila som mu to.

"Ako sa teraz pozriem otcovi do očí??" Šepkala som ďalej.

"Ver, že keby sa nenarodíš, je všetko inak." Tiež zašepkal a zotrel mi slzy.

"Takže nakoniec som na vine??" Otvorila som oči a strela sa s párom lesklých hnedo-zelených očí.

"Vieš, že som to tak nemyslel. Ide o to, že keby ťa Erin nečakala, rozviedla by sa s tvojim otcom." Posledné slová vyzneli ako modlitba. Akoby dúfal, že ešte nie je neskoro to všetko napraviť.

"Poznáš otca tak dobre ako ja. Ublížil by ti. A určite nie je len tebe." Iba pri tej myšlienke ma striaslo.

"Moje dni sú spočítané odvtedy čo tvoja matka prvý krát otehotnela." Zašepkal a už ho nebolo.

...

Auto zastalo pred domom. Svoj zrak, ktorý som celú cestu z nemocnice až sem upierala pred seba, som otočila na dom, ktorý ako vždy strážila ochranka. Dvaja stáli pred bránou, dvaja pred vchodovými dverami, dvaja pred garážou, ďalší dvaja sa prechádzali za domom. 

Pozrela som na Paula, ktorý aj keď sme stáli, tak pevne zvieral volant vo svojich rukách až mu zbeleli hánky. Počas cesty, ani jeden z nás prehovoril, dokonca sme sa na seba ani nepozreli. Paul sústredene pozeral pred seba a ja som sa snažila spracovať všetko čo mi povedal v nemocničnej izbe.

Z  nemocnice ma pustili pod podmienkou, že zajtra ráno prídem na kontrolu. Dali mi nejaké lieky od bolesti, hlava ma už nebolela čo sa o bruchu nedá povedať, no je to znesiteľné. A aj keby nie je, nemám na výber. Doma ma totižto čaká časovaná bomba v podobe otca.

S menšou grimasou na tvári som vystúpila z auta a pomaly kráčala k domu. Paul ma okamžite dobehol, ani nešiel zaparkovať auto a ruku mi položil na chrbát. Neviem či to bolo tým čo mi povedal alebo mi jednoducho od tých liekov preskočilo, striasla som zo seba jeho ruku a pridala do kroku.

V dome bolo ticho, vyzeralo to tak, že otec nie je doma. Z kuchyne vychádzala nejaká melódia spolu s korenistou vôňou. Za sebou som počula kroky a neskôr aj hlasné buchnutie dverí a Paulove frflanie. Z rohu sa vynorila mama a mne sa do očí nahrnuli slzy.

"Elizabeth?? Prečo plačeš?? Čo sa deje?? Stalo sa niečo??" Ustráchane na mňa pozrela, chystala sa ma objať, ale ja som o krok odstúpila.

"Čo sa deje?? Paul?? Si v poriadku Elizabeth??" Pozrela na Paula a potom opäť na mňa.

"Už to vie." Zašepkal Paul neprítomne.

"Čo vie?!!" Nechápavo sa na nás pozrela.

"Všetko." Zašepkal.

Prekvapene zaklipkala očami. Neviem či to bolo zo šoku, že mi to Paul prezradil alebo chcela zahnať slzy, ktoré jej aj tak začali stekať po tvári. Opäť ku mne spravila krok a načiahla ruku, aby mohla chytiť tú moju, no ja som znovu ustúpila a ruky schovala za chrbát.

"Elizabeth j-ja .. my .." Začala hľadať správne slová.

"Chcem byť osamote. Nechajte ma tak. Prosím." Vzlykla som.

Rýchlo, vlastne najrýchlejšie ako to s tou bolesťou šlo, som vybehla hore do izby. Zatvorila dvere a šuchla sa po nich dole, až som si sadla na zem. Tvár schovala do dlaní a tak, ako som to za posledné dni mala zvykom, rozplakala som sa.

Neviem ako dlho som tam sedela a plakala, vlastne ma to ani nezaujímalo. Jediné čo som chcela, čo som potrebovala, bolo počuť jeho hlas. Opatrne som sa zodvihla zo zeme a obzrela okolo seba. Kabelka s vecami nikde nebola, musela som ju nechať dole alebo v aute.

Otvorila som dvere a schod po schode zišla dole. Bolo tam ticho, z kuchyne sa nič neozývalo, nikto tam nebol. Iba nedorobená večera. Na stole som mala položené svoje veci, preto som k ním pristúpila a vytiahla mobil. Vytočila známe číslo a čakala kým to zdvihne.

"Prosím??" Ozval sa hneď po prvom pípnutí.

"Potrebujem ťa." Zašepkala som.