Dangerous Love 39

osud ďalšej časti je vo vaších rukách :)) Kate

"Ľúbiš ma??" Na koniec som sa zmohla len na to.

"Ani si nevieš predstaviť ako." Pozrel na mňa a v očiach mal tie známe iskričky.

Usmiala som sa naňho, zdvihla ruku a pomaly mu ňou prešla po líci. Zavrel oči, priložil si ruku na tú moju a vychutnával si ten dotyk tak isto ako ja. Rukou som prešla vyššie, do jeho vlasov a čakala či pochopil. Usmial sa na mňa a naklonil sa, aby ma pomohol pobozkať.

"Ani sa o to nepokúšaj!"

...

"Ani sa o to nepokúšaj!! " Skríkol Paul a môj tlak bol zase o niečo vyšší.

"Paul." Odkašlala som si a usmiala sa naňho.

"Nešker sa tu na mňa. Toto si ešte vybavíme. Teraz idem za lekárom vybaviť tvoj odchod." Povedal prísne a tak ako prišiel aj odišiel.

"To bolo čo?" Nechápavo som sa pozrela na zavreté dvere.

"Nemám poňatia. Už keď som mu volal, bol tak trošku rozrušený." Harry sa zasmial a opäť na mňa pozrel, "Kde sme to skončili??" naklonil sa ku mne, aby ma pobozkal no zastavila som ho.

"Harry nie." Zašepkala som.

"Čo sa deje?? Myslel som si, že ..." Vetu nechal visieť vo vzduchu a smutne na mňa pozrel.

"Veď to áno, ale Paul sa o chvíľu vráti a navyše .." Ani som nestihla dopovedať a do izby opäť vletel Paul s doktorom za chrbtom.

"Pochopte pán Higgins, Elizabeth tu musí ostať aspoň do zajtra." Povedal pokojne Sam, zatiaľ čo Paul začal vyťahovať prístroje z elektriky.

"A vy pochopte nás pán doktor. Keby jej otec zistí, že skončila v nemocnici, váš synovec príde o krk spolu som ňou. Vy z toho možno vyviaznete." Paul sa pozrel najprv na doktora, potom na Harryho a nakoniec aj na mňa.

"Paul!! Čo sa stalo?! Prečo hneď myslíš na najhoršie??" Nechápavo som naňho pozrela.

"Pretože už nevládzem!!" Skríkol a sadol si na stoličku, na ktorej do teraz sedel Harry.

"Harry?? Choď prosím ťa domov. Zavolám ti, sľubujem." Prosebne som naňho pozrela.

"Tak fajn. Sam poď, toto bude zlé aj bez tvojich blbých kecov." Harry sa na mňa povzbudivo usmial, dal mi malý božtek na líčko a spolu so Samom odišli z izby.

"Tak čo sa deje??" Svoj zrak som upriamila na Paula, ktorý mal hlavu v dlaniach.

"Neviem či je toto dobré miesto na vážnu konverzáciu." Pokrútil hlavou.

"Na to nebude nikdy správne miesto ani chvíľa, tak hovor." Prižmúrila som oči a čakala kým sa vymáčkne.

"Tak dobre. Vieš .. j-ja .. no ehm .. j-ja ..." Začal koktať a ja som naňho opäť nechápavo pozrela.

"Paul, vymáčkni sa konečne." Prekrútila som nad ním očami.

"Milujem tvoju matku." Zašepkal, no aj tak som to počula.

"Čo?!!" vyprskla som do smiechu, " Skvelý vtip. Som nevedela, že máš taký skvelý zmysel pre humor. Nikdy si ho takto neprejavil." stále som sa smiala, aj keď moje brucho protestovalo.

"El, toto nie je vtip. Ja a tvoja matka .. m-my .. no veď vieš." Povedal vážne a opatrne na mňa pozrel.

"Čo viem?!! Že podvádzate otca?? Áno, to mi je jasné!!" Smiech ma hneď prešiel a ja som pomaly zvyšovala hlas pričom mi v hlave opäť začalo dunieť.

"Nie je to tak ak-" Skočila som mu do reči.

"Nie?!! A ako potom!!" Tentokrát som už skríkla a slzy mi začali stekať po tvári dole až na nemocničnú košeľu.

"Nechaj ma ti to vysvetliť, prosím." S nádejou v hlase na mňa pozrel.

"A čo mi chceš vysvetliť?? Že miluješ moju matku a ona očividne teba?? Že neviem ako dlho klamete otca a vlastne aj mňa?!! Ako sa môžeš celé tie dni tváriť tak pokojne, pozerať sa mi do očí, skákať tak ako otec píska a po nociach spávať s mojou matkou?!! Ako mi chceš toto vysvetliť?? Hm!! Ako?!!" Môj hlas bol o pár oktáv vyšší, sama som ho nespoznávala.

"Tak, že sa upokojíš a dáš mi šancu ti to všetko povedať. Vysvetliť, prečo celé tie roky skáčem ako tvoj otec píska. Prečo sa celé tie roky tvárim tak pokojne a dívam sa ti do očí pričom za tvojim chrbtom som s tvojou matkou. Len sa ukľudni, prosím." Zúfalstvo v jeho hlase bolo jasne počuteľné. Prisadol si vedľa mňa na posteľ a tak isto ako Harry, aj on ma chytil za ruku.

"Ja som pokojná." Zašepkala som a snažila sa utrieť slzy, ktoré si stále našli cestu von.

"Pozri, niekedy sa medzi ľuďmi st-" Opäť som mu skočila do reči.

"Nemám 5 rokov Paul!! Nerozprávaj sa som ňou ako s deckom!" Ruku som si vymánila z jeho zovretia a spolu s druhou rukou ich prekrížila na prsiach.

"Fajn ako chceš. Chcel som to povedať tak jemnejšie, ale keďže si tvrdohlavá, tak to poviem takto. S tvoju matku ľúbim už odkedy sa narodil Ryan (jej brat kto by zabudol). Materstvo jej strašne pristalo, bola krásna, vyzerala ako bohyňa. Tvoj otec vtedy riešil nejaké problémy, na tvoju matku a Ryan-a nemal skoro vôbec čas. Preto som ho väčšinou strávil s ňou. Pomáhal som jej, keď potrebovala nakúpiť alebo si oddýchnuť, porozprávať sa. Bol som tu pre ňu." Pri tej predstave sa usmial a mňa pichlo pri srdci, že otec sa nepodieľal ani na Ryan-ovej výchove.

"Ale nebolo to tak vždy. Keď mal tvoj brat asi rok, tak sme sa opäť presťahovali. Už si ani nepamätám kde, iba viem, že tam bol kľud, neboli tam žiadne problémy, nič. Vtedy sa Frank (jej otec) začal starať o tvojho brata. Začal s nimi tráviť čo raz viac času a Erin (jej matka) začala byť opäť šťastná pretože jediné po čom vždy túžila bolo, aby boli spolu ako rodina. A to veru boli." Trpko sa usmial no na mňa sa ani nepozrel, skôr sa snažil vyhnúť môjmu pohľadu a preto sa pozeral do zeme.

"Chcel som odísť. Bolo ťažké sledovať tvojich rodičov ako sa hrajú s malým Ryan-om. Chcel som odísť, zabudnúť na to všetko. Nájsť si normálnu prácu, manželku a založiť si rodinu. No nemohol som. Nebolo to také ľahké. Nevedel som si predstaviť, že by som sa prebúdzal s pocitom, že dnes neuvidím úsmev tvojej matky. Že neuvidím jej žiariace oči, ktoré svietili šťastím od rána do večera. Že nezačujem jej smiech, keď sa Frank hral s Ryan-om. Jej spev, ktorým uspávala malého ..." Musela som sa usmiať nad tým aké mal Paul šťastie, keď videl matku smiať sa, spievať, žiariť šťastím. Ja si to totiž nepamätám.

"Jedného dňa, keď tvoj otec musel odísť, malý zaspal a Erin čo to popila. Bol som vonku, pozeral na hviezdy a rozmýšľal čo ďalej. Ako dlho sa dokážem tváriť, že sa nič deje, že je všetko v poriadku. Tvoja matka vedela, že k nej niečo cítim, no ignorovala to. Bola šťastná, tak to predsa nebude kaziť, nie?? A tak som tam tak sedel, keď sa prirútila tvoja matka a skôr než som si vôbec dokázal uvedomiť čo sa stalo, skončili sme v posteli. Nespali sme spolu. Nedokázal som si niečo dovoliť, keď nebola pri zmysloch. Za to sme sa rozprávali. Nebola šťastná. Možno sa tak tvárila, no nebolo to tak. Vraj to už nie je čo to bývalo, a že Frank je radšej preč na cestách, a rieši aj to čo nie je potrebné, ako doma. Vtedy som to nechápal, nevedel som to pochopiť, veď predsa nie som slepý. No s odstupom času, som to pochopil až veľmi rýchlo. A odvtedy sa to všetko zmenilo. Navonok to bola šťastná rodinka bez problém a vo vnútri to boli samé hádky. Tvoj otec trávil niekedy až týždne mimo domova, občas aj spolu s Ryan-om a zatiaľ čo ja som trávil čas s tvojou matkou. A potom si sa narodila ty." Poslednú vetu zašepkal akoby to bolo niečo zlé.

"Som tvoja dcéra??" Ozvala som sa zachrípnutým hlasom skôr akoby som si tú myšlienku dokázala premyslieť.