Dangerous Love 37

Tu flashback končí a konečne sa dozviete, čo sa jej stalo :)) Kate










V celom dome bolo ticho a pokoj, takže nikto nebol doma. Samozrejme okrem otcových opíc. V kuchyni som si zobrala až jablko, v chodbe obula čižmy, obliekla kabát a vyšla von, kde ma čakalo auto spolu s Edmundom.

...

"Úprimne, vyzeráš hrozne." Ozval sa hneď, ako som k nemu prišla.

"Aj sa tak cítim." Ani som naňho nepozrela, sadla si do auta a kúrenie zapla na maximum.

"Naozaj chceš ísť v takomto stave do školy?? Môžem ťa odviesť doktorovi." S obavami si  ma premeral  a zavrel za mnou dvere.

"To nebude potrebné, nič to nie je. Iba som trošku nachladla." Usmiala som sa naňho, keď si konečne sadol za volant.

"Trošku?? A tak náhle?? Včera ti nič nebolo." Stále sa na mňa pozeral ako na šialenca.

"Možno som to len dobre zakryla." Mykla som plecami a poriadne sa zababúšila do kabátu.

"Jasné, mňa neoklameš." Prekrútil očami a naštartoval.

"Ako myslíš." Opäť som mykla plecami a šál som si pritiahla bližšie k nosu.

Cesta ubiehala ako si pomaly, aspoň z môjho pohľadu. Zrak som upierala von a cez okno sledovala míňajúce sa stromy, domy a ľudí, ktorý to brali peši a náhlili sa po chodníkoch. Občas som si ruku pritlačila na brucho, aby som tak utíšila kŕče, ktoré prichádzali stále vo väčších a väčších intervaloch.

Edmund zastavil na školskom parkovisku a ja som si opäť priložila ruku k bruchu. Tá bolesť už bola neznesiteľná. Všimla som si Edov ustráchaný pohľad, no rozhodla som sa ho ignorovať a vystúpila som von. Ovanul ma chladný februárový vietor a moje telo sa roztriaslo ešte viac ako, keď sme odchádzali z domu.

"Vážne ťa nemám odviesť k doktorovi?? Si celá bledá a Elizabeth, ty celá horíš!!" Povedal, priam kričal, keď tiež vystúpil a ruku mi položil na líce.

"Som v poriadku. Som rada, že si o mňa robíš starosti, ale nič mi nie je. To prejde." Falošne som sa usmiala a zvažovala možnosť, že sa nesnažím oklamať len jeho, ale aj samú seba.

"Naozaj??" Nadvihol neveriacky obočie.

"Keby to bolo také zlé ako to vyzerá, tak sa nepostavím ani z postele." Prekrútila som očami, pričom  som sa chytila Edmundovej ruky z náhlej temnoty pred očami.

"Elizabeth!! Vnímaš??" Jeho hlas sa mi v hlave ozýval ako ozvena.

"Som v poriadku." Zamrmlala som a oprela sa čelom o jeho rameno.

"Takto nevyzerá človek, ktorý je v poriadku." Zašepkal ironicky.

" Musím ísť do tej školy. Vážne som v poriadku. Keby sa to zhorší, zajtra ma môžeš odviesť k doktorovi." Zamrmlala som a nalepila sa naňho ešte viac, aby som sa zohriala ešte viac.

"A nemôžem ťa zaviesť dnes." Spýtal sa s nádejou v hlase.

"Nie!! Ako ti to mám povedať?? Nič mi nie je!!" Povedala som hlasnejšie ako bolo potrebné.

"Dobre, kľud. Choď už dovnútra, lebo tu zamrzneš," opäť jeho ustráchaný tón,"po škole, mám prísť pre teba??" dodal ešte.

"Neviem, možno pôjdem ešte s babami si niekde sadnúť." Zamyslela som sa.

"V takomto stave??" Neveriacky na mňa pozrel, no hneď ako som naňho pozrela vražedným pohľadom, ruky dal do obrannej pozície.

"Zavolám ti keby áno." Povedala som rýchlo a čo najrýchlejšie sa snažila dostať do školy, za pár minút malo zvoniť na hodinu.

Prvá hodina bola v našej triede, takže moja prosba bola vyslyšaná - žiadne schody. Aspoň teraz nie, keď je moje telo celé v ohni a brucho mi ide roztrhnúť. Zo skrinky som zobrala potrebné veci a ešte pred zvonením vošla do triedy.

Všetky oči na mne. Už som spomínala ako to nenávidím?!! Aj keď mi to dávalo menší problém, keďže kŕče boli stále častejšie, zhlboka som sa nadýchla a prešla k svojmu miestu, keďže vedľa Chris už niekto sedel, a posadila sa vedľa prekvapeného Harryho.

"Ahoj." Zašepkal a pozrel na mňa. Neodpovedala som, zrak som sklopila na svoje ruky v lone.

"J-Ja .. chcel by som sa ti ospravedlniť." Opäť zašepkal a prisunul sa bližšie.

"Nechaj to tak, prosím." Zašepkala som cez zaťaté zuby. Kŕče sa opäť dostavili a ja som tvár zvráštila do neurčitej grimase.

"Nenechám. Chcem ti to vysvetliť." Prisunul sa ešte bližšie a chytil ma za ruku.

"Harry .. prosím." Pozrela som naňho z bolesťou  v očiach. Posraté brucho.

"Ell, ty celá horíš a si úplne bledá. Trasieš sa. Si v poriadku??" Ustarostene na mňa pozrel.

"Ešte koľko krát mi položíte tú blbú otázku?!! Nič mi nie je!!" Skríkla som na celú triedu, vytrhla si ruku z jeho zovretia a vyšla von. Skôr než som si uvedomila čo sa deje, hlava sa mi opäť zatočila, kolená podlomili a ja som padala k zemi. Kým som upadla do úplne tmy, počula som ako niekto kričí moje meno.

FLASHBACK

Znovu som otvorila oči a snažila sa dať všetko dokopy. Spomienky boli nejasné, teda aspoň tie ktoré som potrebovala najviac. Na pravej ruke som pocítila stisk a tak som sklopila pohľad, aby som vedela čo sa deje.

"Harry!!" Zachrapčala som a snažila sa uvoľniť ruku, na ktorej mi ležala jeho kučeravá hlava.

Nemohol spať príliš dlho, pretože ako náhle počul svoje meno, prebral sa. Najprv pár krát zamrkal, aby si zvykol na svetlo a potom sa začal obzerať okolo seba. Až keď mu oči zostali na mne, pochopil že to meno som vyslovila ja.

"Elizabeth." Zašepkal a pousmial sa.

"Čo sa stalo??" Spýtala som sa a poobzerala sa okolo seba.

"Čo si pamätáš na posledy??" Spýtal sa tento krát on a ruku mi stisol ešte viac.

"Bola som v škole. Chcel si sa mi ospravedlniť" Zašepkala som a konečne sa mu pozrela do tých smaragdových kukadiel.

"Odpadla si. Strašne som sa zľakol. Bola si celá bledá a horúca. Triasla si sa. Nemohol som ťa prebrať, tak som ťa doviezol do nemocnice. El, otrávila si sa jedlom. Museli ti vypumpovať žalúdok. (pozn. autora: viem, že otrava jedlom sa prejaví hneď, ale v ff-ke je možné všetko :))" Povedal a presadol si na posteľ, pričom ma stále držal za ruku.

"Strašne ma bolí hlava." Povedala som s privretými očami a druhou rukou sa chytila za hlavu.

"No, spadla si na zem, takže je to normálne." Pousmial sa.

"Nerob si zo mňa srandu! Ako dlho som tu vlastne??" Rýchlo som otvorila oči, keď mi konečne došlo, že som v nemocnici.

"Pár hodín .. myslím, že teraz by sme mali predposlednú alebo poslednú hodinu." Povedal a pozrel sa na hodiny visiace nad dverami, ktoré sa otvorili.

"Elizabeht!!"