Dangerous Love 35

I´m so sorry ...

už nech je 5. september!!

Potom ako sme sa zvítali, zakotvili sme v mojej posteli, pustili nejaký film, ktorého názov som si nestihla všimnúť, aj ak sme ho nepozerali, a kecali o všetkom. Ja som im porozprávala o mojich myšlienkových pochodoch, o hotelovej izbe 4x4 metre a o dnešnej večeri. Oni mi na oplátku porozprávali čo sa udialo tu za mojej neprítomnosti. El odišla krátko pred druhou, keďže mala prednášku a Chris tu som ňou zostala až do piatej. Potom ju milým, naozaj bol k nej milý, spôsobom vyhnal môj otec a ja som sa išla chystať na večeru.

...

Tma. Bolesť. Kolotoč. Bolesť. Neznesiteľný pach. Bolesť. To je jediné čo momentálne cítim. Bolesť. To slovíčko, ktoré mnoho vysvetľuje. To slovíčko, ktoré vysloví každý z nás aspoň raz za život. Každý z nás aspoň raz za život pocíti bolesť. Či už fyzickú alebo psychickú.

A ja momentálne dokážem vnímať len tú fyzickú V hlave mi nepríjemne hučí a aj tá tma, ktorú vidím sa točí. V ruke cítim pálivé bodanie, no nedokážem sa toho zbaviť. Opatrne som otvorila jedno oko a potom druhé. Do oči mi udrelo ostré svetlo, preto som ich okamžite zavrela a snažila sa predýchať tú bolesť.

Keď to ako tak prešlo, znova som oči otvorila a opatrne pootočila hlavou, aby som zistila kde som. Po pravej strane sa nachádzalo veľké okno zo zdvihnutými žalúziami. Pozerala som sa priamo na nejakú veľkú tmavohnedú budovu s kopou okien a balkónmi. Panelák. Nie som vo svojej izbe. 

Hlavou som otočila na druhú stranu, kde sa nachádzali nejaké prístroje, ktoré hlasno pípali. V ruke som mala zastrčenú infúziu, ktorá mi spôsobovala tú pálivú bolesť. Takže som v nemocnici, preto ten neznesiteľný pach. Opäť som zatvorila oči a snažila sa spomenúť čo sa stalo.

FLASHBACK

"Henry, rád ťa opäť vidím," otec sa široko usmial a podal si ruku so spomínaným chlapom, "Rose, vyzeráš nádherne," Jeho úsmev sa rozšíril, keď upriamil zrak na ženu asi vo veku ako bola moja matka, a pobozkal ju najprv na pravé, a potom na ľavé líce, "a ty musíš byť Edmund však?? Naposledy som ťa videl, keď ste sa spolu s rodičmi prišli pozrieť na malú Elizabeth. To si mal asi tak 2 roky, vyrástol si." Zasmial sa a taktiež mu podal ruku.

Večera sa konala v jednej z najdrahších reštaurácii v Londýne, čo bolo samozrejmé. Samé prečačkané veci, horšie ako u nás doma. Všade samý ľudia - muži, ženy, deti, ktoré dávali svojimi falošnými úsmevmi najavo, že sú viac ako ostatní. 

"Erin, Elizabeth, toto je Henry Goose, jeho manželka Rose a syn Edmund. Henry, toto je moja manželka Erin a dcéra Elizabeht." Otec sa na nás usmial a mame dal nežný bozk na líce. 

"Frank, kde máš druhého potomka??" Spýtal sa Henry, keď sme si sadali za stôl. Odpoveď mi nejako unikala, keď som sa pozrela do očí oproti sediacemu Edmundovi.

Edmund - krásny, vysoký chalan, s hnedými strapatými vlasmi, s hnedými očami, v ktorých sa odrážali tak známe iskričky, s drzým úsmevom, ktorým ukazoval svoj blyštiaci sa chrup. 

Zatiaľ čo otec s Henrym živo diskutovali o spolupráci, matka s Rose o precestovaných miestach, ja s Edmundom sme boli ticho. Snažila som sa vyhýbať jeho očiam, no nie vždy sa mi to podarilo. Snažila som sa aj o začatie konverzácie, ale haslo to vtedy, keď som zistila, že neviem o čo by sme sa mohli my dvaja konverzovať.

"Ed, môžem ti tak hovoriť, však??" Moju situáciu vyriešil otec, ktorý po objednaní predjedla, upriamil svoj zrak na mňa a Edmunda.

"Samozrejme." Milo sa na otca usmial a potom svoj zrak opäť presunul na mňa.

"Ako sa ti páči v Londýne??" 

"Je to nádherná krajina pane."

"Otec mi spomínal, že sa chystáš na univerzitu, čo chceš študovať??"

"Po dlhom zvažovaní a prekonzultovaní s otcom, som sa rozhodol pre manažment. Rád by som pomáhal otcovi vo firme."

"To je skvelé. Tvoj otec musí byť na teba pyšný, Henry??"

"Samozrejme Frank. Je to skvelý a usilovný chlapec. Ide si za svojim cieľom a ja spolu s Rose sa ho snažíme v tom podporovať." Henry sa na otca usmial a Rose pobozkala Edmunda na líce, čo spôsobilo, že sa jeho tvár sfarbila do červena.

A takto to prebiehalo počas celého večera. Otec sa vypytoval na Edmunda, Henry zase na mňa, občas sa do rozhovorov zapojila mama s Rose. Mne do reči veľmi nebolo preto som sa ospravedlnila a vyšla na terasu, z ktorej bolo krásne vidieť mesiac.

"Ty asi moc veľa nenahovoríš čo?? Alebo .." Ozval sa za mnou mierne chrapľavý hlas.

"Alebo??" Spýtala som sa, pričom som stále pozorovala mesiac.

"Alebo ťa príliš znervózňujem." Povedal sebavedomo a ja som sa musela zasmiať.

"Alebo ma odstrašuje tá tvoja namyslenosť." Otočila som sa k nemu.

"Takže začneš rozprávať?" Nadvihol obočie.

"Nie je čo. Všetko zo mňa dostal tvoj otec." Otočila som sa späť k mesiacu.

"Ale to boli také strohé odpovede." Postavil sa vedľa mňa a tiež sa zadíval na mesiac.

"Podľa mňa to úplne stačilo." Mykla som ramenami.

"Podľa mňa nie. Tvoje oči hovorili viac ako ty." Svoje oči upriamil na mňa, tak ako to za tento večer urobil niekoľko krát.

"Ďalší odborník ..." Prekrútila som očami.

"Ďalší??" Spýtal sa prekvapene.

"Čo oči nevidia, to srdce nebolí." Zanôtila som, čím som si opäť pripomenula tie zelené oči, kučeravé vlasy a drzí úsmev.

"Takže nie si až také neviniatko." Zasmial sa.

"Zdanie môže klamať." Opäť som mykla plecami.

"Na čo sa to vlastne hráš??" Spýtal sa na rovinu.

"Na nič. Len chcem byť jednoducho šťastná." Veľmi jednoduchá odpoveď.

"Máš všetko čo ti vidia na očiach." Prevrátila som očami.

"Peniaze nie sú všetko." Normálny človek toto nepochopí, česť výnimkám. 

"Ale k životu ich potrebuješ." Nehovor.

"Ale potrebuješ aj niečo iné." Niečo?? Harry je predsa človek. I keď dá sa o tom pochybovať.

"Niečo alebo niekoho??" Trefa do čierneho.

"O čo ti vlastne ide??" Priama otázka, ktorú som mala použiť hneď na začiatku.

"Zistiť či mám šancu." Chlapče, chlapče, keby si ty vedel.

"Nemáš." Sama som sa musela zasmiať na svojom tóne.

"Takže ti nebude vadiť, keď teraz pôjde za tvojim otcom." Typické. Nemá čo chce, pobehne za otcom. 

"Čo to má znamenať?!" Akoby si to nevedela. Bliklo mi v hlave.

"Len chcem, aby si mi dala šancu." Povedal a zrazu som sa ocitla v jeho náručí.