Dangerous Love 27

Ospravedlňujem sa, že to trvalo, mohla byť už aj v stredu ale absolútne som nemohla dať myšlienky do slov, myslela som si, že ju v piatok pridám, len sa to trošku zvrtlo a ja si na piatok absolútne nepamätám :)) Ale pridávam ju teraz a to je hlavné :)) dúfam, že sa bude páčiť, je celá z Harryho pohľadu :)) Začali mi chodiť ohlasy na You are the only thing that stayed after - baby som rada, že sa vám to páči ale pokračovanie nebude, pokazila by som to, takže to ostane tak ako to je, Kate :))






Prešli sme k záhrade, kde sa nachádzali chalani, no Harry s nimi nebol. Poobzerala som sa po záhrade, no medzi tými ľuďmi som ho nemohla nikde nájsť a chalani povedali, že ho tiež nikde nevideli. Moje odhodlanie, že sa mu ospravedlním, začalo opadať a opäť ho nahradil strach.

El si to všimla a povzbudivo sa na mňa usmiala. Pomaly sa ku mne naklonila, aby mi niečo pošepkala, ale to by do mňa niekto nesmel vraziť. Bolestivo som sa chytila za ruku a otočila sa na osobu, ktorá si ma podľa všetkého nevšimla. No to čo so zbadala ma zarazilo.

Bolo to nejaké dievča, ktoré za ruku ťahal Harry a smerovali hore, kde sa nachádzala jeho izba. Tie kučery, tá košeľa, tá chôdza. Bol to on. Zo slzami v očiach som sa pozrela na El a rýchlo som sa začala pretláčať pomedzi ľudí, ktorý tam tancovali, von. Už je neskoro ...

...

HARRY

Dom bol plný ľudí, niektorých som ani nepoznal. Videl som tu pár známych tvári zo školy, nejakých tých rodinných známych. No tú osobu, ktorú som chcel vidieť najviac, som nevidel. Prešiel som cez obývačku, ktorá sa pomaly zapĺňala ľuďmi, ktorý si z nej spravili tanečný parket. Poobzeral som sa aj po záhrade, no tam som našiel len chalanov.

"No čo oslávenec." Potľapkal ma po chrbte Louis.

"Nič, nič." Zahovoril som a ešte raz som prešiel pohľadom po celej záhrade. 

"Ak hľadáš Elizabeth, tak je priamo za tebou." Zasmial sa a ukázal za mňa. 

Všetci sme sa otočili a ja som v momente prestal dýchať. Krátke čierne čipkované šaty, vlasy vo vlnách, topánky, ktoré jej nádherne predlžovali nohy. Normálne vyzerá nádherne, priam dokonalo. Teraz vyzerala ako bohyňa.

Úplne som zabudol na chalanov a pomaly som sa vydal k nej. No všimol som si El, a tak som sa oprel o zárubňu na záhradných dverách a pozoroval ju. Hlavou otáčala zo strany na stranu, pričom jej vlasy odhalili tetovanie. Neveriacky som sa pozrel na jej krk a prečítal si tetovanie. Credo in fortune ... (Viera v šťastie)

Musel som sa nad tým zasmiať. Môže mať všetko na čo len pomyslí. Môže mať akýchkoľvek kamarátov, ale aj tak jej niečo chýba. Niečo, skôr niekto kto ju vypočuje. Niekto kto tu bude vždy pre ňu. Niekto kto bude cítiť to čo cíti ona. Lásku. Ani netuší čo všetko je oči, pripominajúce more, prezradia. Nie nadarmo sa hovorí: "Les yeux sont le miroir de l'âme" (Oči sú zrkadlom duše)

Skôr ako som sa stihol spamätať a skryť môj úsmev, už smerovala ku mne. Ladne prekladala jednu nohu cez druhu a pritom sa usmievala. No jej modré oči hovorili niečo iné. Strach. No pred tým ako som si mohol domyslieť prečo ho má, prikráčala ku mne a silno ma objala. 

"Takže Styles už môže legálne robiť to čo robí už od 14." Zasmiala sa mi do ucha. 

"Neprovokuj." Pošepkal som jej naspäť a zahnal chuť ju pobozkať na tie červené krojené pery, ktoré o to priam volali.

"Len mi nehovor, že to nie je pravda," nadvihla obočie a ja som jej musel dať za pravdu, "je tu niekde miesto, kde by sme mohli byť samy?? Niečo tu pre teba mám." Sklonila hlavu, pričom jej vlasy padali do tváre, červeň však neskryla. 

"Si zlatá, keď sa červenáš." Zašepkal som jej a za ruku ju ťahal až na koniec záhrady, kde bola priviazaná hojdačka o veľký dub. Ešte teraz tu niekedy Gemmu občas pohúpem, keď má svoje dni a nevie čo zo sebou. 

Sadol som si na ňu a čakal čo moja kráska vypustí z úst, ktoré by som najradšej zavalil bozkami, no nemôžem. Ešte nie. Ešte nie je tá správna chvíľa.

"Úprimne, chcela som ti toho toľko povedať no v tejto chvíli som všetko zabudla. Je to trápne, ale musím ostať len pri: všetko najlepšie a ostaň taký aký si. Nedovoľ, aby ťa niečo alebo niekto zmenil. Originál je predsa najlepší." Zasmial som sa a pozoroval ju ako niečo hľadá v kabelke, ktorú som si ani nevšimol, že by  vôbec mala.

"Viem, že sa poznáme krátko, no toto vystihuje všetko. Dúfam, že sa bude páčiť." Placho sa usmiala a podala mi malú, zabalenú krabičku. 

Pomaly som prebral krabičku z jej malých rúk. Možno čakala, že ju hneď pustím a vrhnem sa na darček, ale ten bol v tejto chvíli nepodstatný. Pritiahol som si ju k sebe a pozrel jej do oči. Ešte nie Harry. Povedal som si pre seba a rozbalil darček, ktorý som stále držal v ruke.

Opatrne som roztvoril krabičku a neveriacky pozrel na striebornú retiazku s príveskom zlomeného srdca. Už po niekoľký krát za tento večer som sa chcel pozrieť do jej očí, ale jej krk ma upútal viac. Zdobila ju taká istá retiazka, akú ja práve držím v ruke.

"Prišlo mi to ako dobrý nápad vzhľadom na to všetko ..." Zašepkala a pripla mi ju na krk.

"Je to krásne, " usmial som sa na ňu a pritiahol si ju ešte bližšie. Teraz je ten správny čas. " môžem si niečo priať??" 

"Máš predsa narodeniny. Dnes môžeš všetko." Priblížila sa ku mne ešte viac, až sme sa dotýkali nosmi. Na nič som nečakala a konečne ju pobozkal. Konečne ochutnal tie pery, na ktoré som mal chuť hneď prvý deň ako vstúpila do triedy. 

Moje ruky zakotvili na jej bokoch a priťahovali si ju ešte viac, aj keď to už nešlo. Jej ruky som pocítil na svojom krku, po ktorom mi zľahka prešla až mi naskočili zimomriavky. Potom ich zaplietla do mojich kučier a bozky mi oplácala. 

Netuším koľko sme tam stáli, v mojom prípade sedeli. Možno hodinu, dve. Možno len niekoľko sekúnd. Bolo mi to jedno. Vedel som však, že nechcem aby  to skončilo. Že sa nechcem vzdať tých pier, ktoré chutili po jahodách. Ale vedel som aj to, že mi obyčajná bozk nestačí. 

Preto som jej prešiel jazykom po hornej pere, čím som jej naznačil že chcem viac. No malo to opačný efekt ako som predpokladal, keďže jej ruky boli zrazu na mojej hrudi a dotyk jej pier som cítil čo raz menej až som cítil len ich chuť. Odtiahla sa. 

"Stalo sa niečo??" Zachrapčal som zadýchane a pohladkal ju po líci. Iba pokrútila hlavou, že nie.

"A-Asi .. asi by som mala ísť." Zašepkala a zdvihla si kabelku, ktorú zrejme pustila, keď som ju pobozkal.

"Čo?? Prečo??" Myslím, že nechápavý výraz hovoril za všetko. 

"Harry, t-toto čo sa tu stalo .. ja .." Zrejme hľadala správne slová, no mne to už došlo.

"Prečo?!!" Sklonil som hlavu a snažil sa zakryť slzy, ktoré si už hľadali cestu von.

"Nie je to tak ako si to myslíš." Zdvihla mi hlavu a palcom zotrela slzu, ktorá si nakoniec našla cestu von. 

"Ako to potom je?!" Postavil som sa oproti nej. 

"Vieš dobre, že keby to je na mne, tak neváham. Možno sa poznáme len niečo cez pol roka, no dôverujem ti. Si tu vždy pre mňa. A ja ťa mám rada, dokonca viac než to. Ale aj vieš prečo to odmietam. Mám strach." Posledné slová len zašepkala.

"Spolu by sme to zvládli Elizabeth, " povedal som zdrvene,ale pristúpil k nej a chytil ju za ruky, "spolu by sme mu čelili a dokázali, že nie je jediný, ktorý sa dokáže o teba postarať. Že nie je jediný, ktorému na tebe záleží, ktorý ťa ma rád, ktorý bez teba nedokáže žiť." Ku koncu som jej to už šepkal do pier a čelo si oprel o jej. 

"Možno raz áno. Ale teraz ti ponúkam iba toto." Pustila moju ruku a chytila sa retiazku, ktorú mi dala. 

"K čomu mi bude nejaká retiazka, keď ty tu nebudeš!!" Skríkol som po nej. 

"Táto retiazka, ktorú mám aj ja, ti ma vždy pripomenúť, že nie všetko má svoj koniec. Vždy je tu nádej. Musíš len počkať. Ale je na tebe či si ochotný čakať dlhšie ako je potrebné ..." Vtisla mi malý bozk na pery a rozbehla sa k domu.

Pozeral som ako sa jej postava stráca medzi ľuďmi, ktorý tancovali na záhrade, skákali do bazéne, plazili sa po zemi. Chcel som sa za ňou rozbehnúť, no môj hnev to všetko prevíšil. Všetky moje city, plány, ktoré sa mi rodili hlave, akoby som ju mohol zastaviť. Všetko to bolo v momente preč a nahradil to hnev.

Namiesto toho som celou silou  udrel do stromu, až som to oľutoval. Skríkol som v bolestnom kŕči a odreté hánky som schoval do svojej košele, kde sa vytvárali malé červené fliačiky od krvi. Aj to mi bolo jedno. Momentálne som sa potreboval zbaviť psychickej bolesti, ktorú nedokázala prevíšiť ani tá fyzická. 

Rýchli krokom som sa dostal pri bazén, kde sa nachádzal bar. Vytiahol som z neho ľad, strčil ho do nejak handry, ktorá tu bola položená a priložil si to na zranené hánky. Zo začiatku to studenilo, potom to už bolo príjemné. Vytiahol som si ešte aj whisky, ktorej tu nebolo veľa a rovno z fľaše som začal piť. 

...

"Čo tak sám??" Ozvalo sa mi za chrbtom sladkým hlasom. 

Ešte stále som stál pri bare, z ľadom na ruke a s fľašou v druhej ruke. Jediný rozdiel bol v tom, že fľaša bola takmer prázdna a ja som začal vidieť viac ľudí akoby som mal.

"T-Teba do toho n-nič." Vykoktal som zo seba a radšej sa neotáčal. Ešte by to nedopadlo dobre.

"Nemal by si tu popíjať takto sám. Máš narodeniny. Mal by si sa baviť." Prešla okolo mňa pričom mi skusla ušný lalôčik.

"J-Ja sa bavím, Claire." Zaostril som pohľadom a spoznal v tom sladkom hlase svoju spolužiačku, ktorá sa okolo mňa obšmieta dlho, no ja nemám záujem. Alebo ...

(som si vedomá, že nevyzerá na 17 :))

"No to vidím," zasmiala sa ironicky a priblížila sa bližšie, "čo keby sme sa zabavili spolu. Sami. V tvojej izbe." šepkala mi ďalej do ucha, pričom mi nechtami prechádzala po hrudi. 

Nečakala na moju odpoveď a pritlačila svoje pery na tie moje. Alkohol v krvi spôsobil, že sa mi to zapáčilo a začal som spolupracovať.  

Po chvíli ma to prestalo baviť a tak som sa od nej odtrhol, zobral ju za ruku a ťahal ju na poschodie do svojej izby, kde som ju okamžite prišpendlil na stenu a začal ju nenásytne bozkávať.

"Ako si mohol?!!" Ozvalo sa po chvíli od dverí.