Dangerous Love 25

Páči sa?? Nepáči sa?? Kate










"Neviem či je to dobrý nápad." Povedala som El a sadla si na stoličku, ktorá sa neviem z akého dôvodu nachádzala v miestnosti. Pozerala som na svoju ruku, kde sa nachádzali dve retiazky, ktoré mali prívesok polovicu srdca, ktoré keď spojíme vznikne.

"Prečo nie??" Ty budeš mať jedno a on jedno." Usmievali sa na mňa všetky 3.

"Nie je to také ľahké. Viete čo by to preňho znamenalo a dobre viete prečo to odmietam."

"Teraz ser na otca. Nedovoľ, aby ti zničil život!!" Skríkla El na celé klenotníctvo.

...

Bola sobota ráno, no dobre tak poobede. Stále som ležala v posteli a neustále sa prevaľovala zo strany na stranu a rozmýšľala. Rozmýšľala či je to všetko dobrý nápad. Či je dobrý nápad spraviť to čo sa chystám spraviť. Či je dobrý nápad dať mu ten darček. Čo je dobrý nápad tam vôbec prísť.

Dva dni prešli ako voda a ja som si stále nebola ničím istá. Ostáva mi už len 5 hodín a ja stále zvažujem, že ostanem zahrabaná v posteli a pošlem mu len obyčajnú sms-ku. Bolo to zbabelé a vlastne aj to najhoršie riešenie, ale takéto situácie som nikdy nezvládala. Vlastne, nikdy som sa  v takejto situácií neocitla, žeby som mala kamarátov, nie to človeka, ku ktorému niečo cítim.

Môj život bol do teraz jeden veľký stereotyp. Otec niekoho zabil, tak sme sa presťahovali, aby sa nepovedalo. Za 2,3 mesiace sa opäť niečo stalo, a tak sme sa opäť presťahovali. A takto sa to opakovalo od mojich 5 rokov.

Neustále sťahovanie z krajiny do krajiny, nové zvyky, nové prostredie, žiadni kamaráti, žiadna láska. Akurát tak samé hádky s otcom, občasné hádky s Ryanom, že ma tu s ním nechal a občasné hádky s mamou kvôli môjmu správaniu, ktoré som aj tak zdedila po nej.

To bol aj je môj život. Má viac negatív ako pozitív, ale zvykla som si a stále si zvykám. Vždy je tu nečakané prekvapenie, ktoré väčšinu predychávam dlho, no aj s tým som sa naučila žiť. S mojich myšlienok ma vytrhlo klopanie na dvere.

"El čo robíš ešte v posteli? Myslel som si, že si s Eleanor, Chris a Hannah." Do izby vošiel Paul a ja som mu bola vďačná, že prerušil prúd mojich myšlienok.

"Budem s nimi večer." 

"Večer??"

"Harry ma narodeniny. 18 ..."

"Tak čo tu tak sedíš a nenervačiš, že si nemáš čo obliecť??"

"Skús hádať."

"Otec tu nie je. Odišiel skoro a príde až zajtra."

"Aspoň jedno pozitívum."

"Ty sa bojíš?? Vážne?? Ty?? A čoho??"

"Že keď konečne budem šťastná, otec to celé pokazí."

"Ty k nemu niečo cítiš, však??"

"No ..."

"A on??"

"No ..."

"Niet sa čoho báť."

"Fakt?? Neviem ako ty, ale ja som nikdy nezažila to všetko čo zažívam pri ňom. Nikdy som nezažila tie motýle v bruchu. Nikdy ma nikto nedostal do rozpakov. Nikdy som si nikoho nepustila k telu, tak ako jeho. Nikdy ni na nikom nezáležalo tak ako na ňom. Nechcem o neho prísť. Nechcem o neho prísť len kvôli tomu, že otec vo mne stále vidí to malé dievčatko!!!"

"Ale veď nikto netvrdí, že o neho prídeš."

"Nechápeš ma. Nikto ma nechápe. Čo je také ťažké na to pochopiť?!!"

"Tak mi vysvetli čo presne nechápem."

"Že keď na to otec príde a on na to príde, zničí všetko. Jeho, mňa, teba, všetkých ktorý o tom vedeli a mlčali."

"Hlavne sa upokoj." Povedal pokojne a sadol si vedľa mňa.

Celý čas som rozrušene sedela na posteli, bezhlavo rozhadzovala rukami na všetky strany a syčala na Paula všetko čo mi prišlo pod jazyk. Všetko som si vybíjala na ňom, no on jediný mi dokáže pomôcť. Vie ma upokojiť. Vie čo chcem počuť. Vie ako ma donútiť spraviť to najlepšie riešenie. Momentálne je to dostať ma na Harryho oslavu.

"El ja ťa chápem. Viem aký je tvoj otec. Poznám ho už roky. Chce ťa len ochrániť. Sám vie, že to preháňa, ale je priveľmi hrdý na to, aby si to priznal."

"A vie aj to, že kvôli tomu trpím?? Že kvôli tomu nemám poriadne zázemie?? Že kvôli tomu pomaly ale isto odháňam od seba ľudí, na ktorých mi záleží a viem, že záleží aj im na mne, inak by neriskovali. V podstate nemám nič. Som nikto. Mám len kopec peňazí, ktoré sú mi na nič, keď nie som šťastná."

"Takto nehovor."

"Je to pravda."

"Nie, nie je. Ty si sa už na čisto zbláznila Elizabeth!! Každý je jednoducho nejaký. Keď budeš mať deti tak to pochopíš."

"Takže si na jeho strane??"

"Nie som na nikoho strane. Jednoducho máš pravdu, ale má ju aj tvoj otec. Má rodinu, ktorú sa snaží chrániť, aj keď nezákonne. Chce vás udržať v bezpečí, nechce, aby ste trpeli za to aké ma on korene a za to aký je. Nechce, aby ste žili v strachu, že vás kedykoľvek môže niekto zabiť. A robí za cenu toho, že ho vlastná dcéra nenávidí.

"Ako to môžeš vedieť??"

"Pretože nie si jediná, ktorá má strach, že príde o niekoho koho ľúbi, a na ktorom mu záleží."

"Ale on to nepochopí. Nikdy to nechápal."

"A čo tak mu dokázať, že nie všetci sú hajzli, ktorý ťa chcú využiť, zneužiť ( If you know what I mean)  a ponížiť ťa??"

...

"Kedy mám po teba prísť??" Spýtal sa ma Paul, keď sme zastali pred Harryho domom, z ktorého sa už ozývala hlasná hudba.

Po rozhovore s Paulom, ktorý sa trošku predĺžil, som sa na koniec rozhodla, že prídem a nenechám otca, aby mi organizoval život. V tom krátkom čase, ktorý mi na koniec ostal, som sa rýchlo osprchovala, vlasy si natočila a vo vlnách ich nechala padať na odhalené plecia.

Zo šatníka som si vybrala šaty, ktoré mi doniesla mama s New Yorku a ja som sa zaprisahala, hlavne kvôli otcovi, že si ich nikdy neoblečiem. Sú krátke, čierne a obtiahnuté, na môj vkus až príliš. Sú bez ramienok a siahajú ledva do polky stehien, no zakrývajú to čo má ostať zakryté. Moje nohy zdobia klasické čierne topánky s nie malým podpätkom, takže sa snáď nezabijem.

(tie šaty si predstavte čierne, bez rukávov a ramienok)

"Neviem, prezvoním ti." Nervózne som sa naňho pousmiala a vystúpila skôr, než opäť začal hovoriť tie povzbudzujúce slová, ktorých už na dnes bolo dosť.

Zabuchla som dvere a zvierajúc malú kabelku v ruke, v ktorej som mala všetko potrebné, som prešla dozadu na záhadu, kde bolo priveľmi veľa ľudí na to, aby som spoznala niekoho známeho. Druhou rukou som sa začala hrať s retiazkou, takou istou akú chcem dať Harrymu, a prešla som do domu kde som konečne zbadala niekoho známeho.

"El!!" Evidentne si aj tá osoba všimla mňa a už sa rútila mojim smerom.

"Eleanor." Povzdychla som si a rýchlo ju objala.

"Už som si myslela, že neprídeš." Zasmiala sa.

"Ver, že ešte pred pár hodinami som si myslela to isté." Zamrmlala som si pre seba, no zjavne nie príliš po tichu.

"To nemyslíš vážne, že??"

"Pokoj. Som tu. Myslím, že ma za chvíľu od nervozity klepne pepka. Kde je Harry??"

"Pozoruje nás od dverí za tebou." Zaškerila sa a už je nebolo.

Pomaly som sa nadýchla a otočila sa k nemu tvárou. Stál opretý o rám dverí a s úsmevom si ma premeriaval. Prevrátila som očami a opatrne, aby som sa na tých podpätkoch nezabila, som prešla k nemu.

"Takže Styles už môže legálne robiť to čo robí už od 14." Zasmiala som sa a poriadne ho objala.

"Neprovokuj." Zašepkal mi do ucha, no tiež sa smial.

"Len mi nehovor, že to nie je pravda," nadvihla som obočie a on len prikývol, "je tu niekde miesto, kde by sme mohli byť samy?? Niečo tu pre teba mám." Sklonila som hlavu a dúfala, že si nevšimol tú červeň.

"Si zlatá, keď sa červenáš." Pocítila som jeho dych na krku a potom som už len vnímala ak ma chytil za ruku a ťahal cez celú záhradu plnú ľudí. Došli sme až na koniec záhrady, kde nikto nebol. Bola tu len hojdačka priviazaná o veľký dub, na ktorú si Harry sadol. Aký gentleman ...

"Úprimne, chcela som ti toho toľko povedať no v tejto chvíli som všetko zabudla. Je to trápne, ale musím ostať len pri: všetko najlepšie a ostaň taký aký si. Nedovoľ, aby ťa niečo alebo niekto zmenil. Originál je predsa najlepší." Zasmiala som sa a pomaly vyťahovala krabičku s kabelky.

"Viem, že sa poznáme krátko, no toto, " podala som mu krabičku, "vystihuje všetko. Dúfam, že sa bude páčiť." Pousmiala som sa a čakala kým to rozbalí.

Pomaly prebral krabičku z mojich rúk, no nepustil ma. Pritiahol si ma k sebe a tak som sa ocitla blízko pri ňom, medzi jeho stehnami. Pousmiala sa na mňa a opatrne roztrhal baliaci papier, ktorý hodil na zem. Otvoril krabičku a prekvapene na mňa pozrel. No ešte predtým sa zastavil na mojej hrudi, kde sa črtala taká istá retiazka.

"Prišlo mi to ako dobrý nápad vzhľadom na to všetko ..." Zašepkala som a či sa mu to páčilo alebo nie, retiazku som mu pripla na krk.

"Je to krásne, " povedal potom čo si tú retiazku prezrel ešte raz a pritiahol si ma ešte bližšie, "môžem si niečo priať??" Zašepkal a pozrel mi do očí, v ktorých určite našiel aj strach.

"Máš predsa narodeniny. Dnes môžeš všetko." Zašepkala som tiež a sama sa k nemu priblížila ešte viac.

Zahryzol si do pery a konečne spravil to, v čo som dúfala, že spraví. Svoje ruky priložil na moje boky a pery prilepil na tie moje. Ja som kabelku pustila na zem a ruky obmotala okolo jeho krku. Prsty som si zaplietla do jeho kučier a bozky mu oplácala.