Dangerous Love 22

Milujem ten song, milujem ako sa pri ňom odviažu, milujem Niallovo sólo na gitare, Harryho šaškovanie, milujem Zaynove výšky :333
P:S.: okrem iného je časť, kto nečítal jednodielovku, tak prečítať, Kate :))

A takto sme tam sedeli možno hodinu aj dve. Reč nestála a my sme sa bavili na všetkom možnom. Niekedy mi to prišlo až morbídne, ale tak boli to vtipné chvíľky. A ja som za ten čas zistila, že som šťastnejšia ako nikdy pred tým. Konečne mám pocit, že niekam patrím. Že sem zapadám. Presne sem, do tejto bandy idiotov, ktorých aj tak milujem. No nič netrvá večne.

„Utíšte sa!!“ Skríkla som, keď nastal ďalší výbuch smiechu. Nechápavo na mňa pozreli, no utíšili sa.

„Áno Paul??“ Ozvala som sa do telefónu, ktorý vyzváňal ako nepríčetný.

„Otec ide za tebou!!“ Povedal a mne sa zahmlelo pred očami.

...

„El? Čo sa stalo??“ Spýtal sa Harry a jemne som ňou zatriasol.

„Zbláznil sa ...“ Povedala som potichu.

„Čo? Kto??“ Spýtal sa nechápavo.

„Otec.“ Povedala som napokon a pozrela naňho.

„Videla nás?!!!“ Na sucho preglgol a pozrel na chalanov, ktorý nechápali.

„On určite nie. Vážne ma dal sledovať?!!“ Spýtala som sa neveriacky.

„To teraz nerieš. Musíme vypadnúť. Ja, ty A Harry.“ Ozvala sa El.

„Vysvetlite nám už konečne niekto, čo sa to tu deje??“ Ako prvý sa spamätal Louis.

„Potom láska. Teraz potrebujem kľúče od auta.“ Pobozkala ho na líce a prehrabávala mu vrecká na bunde.

„Keď sem prídu nejaký muži, nepoznáte nás. Robte akoby sa toto nestalo. Rozprávajte sa, smejte sa, proste robte čo len chcete. Potom vám všetko povieme.“ Povedal Harry a už ma bral za ruku. Ešte cezo mňa prehodil kabát, zobral mi kabelku a už sme stáli pred kaviarňou.

„Ďalej zaparkovať nemohol??“ Spýtala som sa, keď mi konečne došlo čo sa deje.

„Upokoj sa, dobre? Hodíme Hazzu domov a pôjdeme k tebe a tam vymyslíme čo ďalej.“ Povedala až moc pokojne El.

Iba som prikývla a nasadla do Louisovho auta. Cesta ubehla potichu a rýchlo. El porušila všetky predpisy, ale v tú chvíľu nám to bolo jedno. Potrebovali sme zachrániť ešte to čo sa dá.

„Čo povieme chalanom??“ Pozrela na mňa El, keď zastavila pred Harryho domom.

„Niečo vymyslíme.“ Povedala som rýchlo a vystúpila, aby som ho mohla objať.

„Čo tak povedať pravdu??“ Zašepkal mi do ucha.

„Nie.“ Povedala som rázne.

„Elizabeth ...“

„Zavolám ti.“ Pousmiala som sa naňho a nastúpila naspäť do auta.

...

„Nemám tu ostať??“ Spýtala sa starostlivo, keď sme zastavili pri dome.

„Nie, nie. Tipujem, že o chvíľu  sú tu. Vráť sa za nimi. Povedz im čo chceš. Ďakujem za všetko.“ Objala som ju a vystúpila z auta.

Prešla som bránou, pri ktorej prekvapivo nikto nestál a cez garáže som prešla do domu. Vo vnútri bolo ticho, všade tma.  Jediné svetlo vychádzalo z maminej pracovne. Potichu som vyšla na poschodie do svojej izby. Kabát s kabelkou som hodila na stoličku, ľahla si na posteľ a zatvorila oči.

...

„Kde si bola?!!“  Zrejme som zaspala keďže som sa zobudila na otcov nasratý hlas

.

„S El ...“ Zamrmlala som a pretočila sa na druhý bok.

„Pozeraj sa mi do očí, keď sa s tebou rozprávam!!!“

„Vážne si ma dal sledovať?!!“ Postavila som sa oproti nemu.

„A ako vidím, spravil som dobre.“

„Takže ty radšej veríš tomuto cudziemu človeku ako vlastnej dcére?!!“

„Greg nie je cudzí!! Patrí do rodiny tak isto ako ty!!! Vlastne všetci chlapci.“

„Nie, on je len obyčajný poskok, ktorý sa ide potrhať, aby si u teba šplhol!!!“

„A čo je potom Paul??“

„Paula sem nezaťahuj!! Stará sa o mňa viac než ty!! Od detstva je pri mne, všetko mi ukázal, všetko ma naučil. To čo si mal spraviť ty, spravil on!!“ Skríkla som, na čo som od otca dostala facku.

Priložila som si ruku k lícu a neveriacky som naňho pozrela. Nikdy mi nevlepil.  Ani mne, ani Ryanovi. No musím priznať, že naše hádky nikdy nezašli takto ďaleko.

„Takže si klesol na úroveň chudáka??“ Spýtala som sa potichu. Nečakala som na odpoveď  a chcela sa rozbehnúť dole, no zastavil ma Greg.

„Zmizni.“ Zasyčala som. Iba sa zasmial, schytil ma za zápästia a otočil k otcovi.

„Takto sa som ňou rozprávať nebudeš!!“ Zasyčal a dal mi ďalšiu facku na to isté líce.

„Ako môžeš udrieť vlastné dieťa?? Ako môžeš dovoliť tomuto imbecilovy, aby sa takto ku mne správal.?!!  Ako do riti môžeš viac veriť tomu šašovi ako vlastnej dcére?!!! Je mi z teba zle.“ Vypľula som mu do tváre a lakťom vrazila Gregovi do brucha. Aspoň na niečo boli tie obranné cvičenia, ktoré ma kedysi učil Paul.  Konečne som sa rozbehla dole.

 Prešla som okolo zmätenej mamy, ktorá vyšla z pracovne  a vtrhla do Paulovej izby.  Zavesila som sa mu okolo krku a nechala som slzám voľný priebeh. Nechala som ich nech mi zmáčajú sveter, nech zašpinia jeho biele tričko. Paul nič nepovedal, len ma poriadne objal.

„Čo sa stalo?? Bolo váš počuť až sem.“ Spýtal sa na koniec a posadil ma na posteľ.

„D-dal mi facku. Dve“ Zašepkala som a ešte viac sa rozplakala.

„Čo urobil?!!!“ Spýtal sa zdesene a cítila som ako zatínal sánku

„Nechcem tu byť!! Nechcem byť s ním v jednom dome!! Zober ma preč, prosím!!“ Plakala som mu do ramena a popritom som mu päsťami búchala do hrude. Potrebovala som si niekde vybiť svoj hnev.

„Pššt, neplač ...“ Zašepkal, pobozkal ma na vrch hlavy a znova ma pevnejšie objal.

„Čo sa stalo??“ Vtrhla do izby mama.

„Nič.“ Odvrkla som a poriadne sa schúlila do Pauloveho náručia.

„Takto sa som ňou nerozprávaj!!“

„Vylepil mi.“

„Prečo??“

„Lebo som mu povedala pravdu.“

„Akú?!!“

„Že skôr za otca považujem Paula ako jeho.“ Keď som to povedala, Paul stuhol. Jeho stisk povolili a cítila som ako jeho srdce vynechalo pár úderov. Pozrela som naňho, no on pozeral pred seba.

„Idem za ním.“ Ozvala sa po chvíli ticha mama.

„Ospravedlňovať sa mu nebudem.“ Povedala som jej, keď stála medzi dverami.

„To nemusíš. Tento krát to prehnal tvoj otec.“ Povedala bez citu a odišla.

Prekvapene som ostala civieť na dvere. Zdá sa mi to alebo moja mama práve priznala chybu otcovi?? Svoje myšlienky som nechala tak a otočila sa na Paula, ktorý už mal úsmev na tvári.

„Vážne ma tak berieš??“

„Spravil si pre  mňa viac ako on.“ Pousmiala som sa a opäť sa schúlila do jeho náručia.