P.S.: Dúfam, že ten posledný a najdlhší FLASHBACK nebude metúci :)) Tie tri bodky v tom flasbacku znamenajú rozdiel medzi jednotlivými udalosťami, kto by nechápal :)) a kto by aj tak nechápal. prečítajte si to viac krát :))
Pomalým krokom som si vychutnávala londýnsky vzduch, závidela rodinám, ktoré sa spolu hrali v parku a rozmýšľala o tom, aké by to bolo keby aj on konečne prijal malého za svojho.
Z môjho premýšľania ma vyrušil zvoniaci mobil. Pozrela som na malého, ktorý zaspal a bez toho, aby som si pozrela kto mi volá som to zdvihla.
"To som ja ..." Ozvalo sa v telefóne.
...
"Stále musíš byť taká??"
"Prepáč Louis, ale mám strach."
"Ty?? A strach?? Z čoho preboha??" Spýtal sa šokovane.
"Ja neviem .. proste mám také tušenie akoby sa malo niečo stať." Povedala som sklesnuto a posadila sa na lavičku v parku.
"Naposledy sa stalo." Povedal a ja som vedela, že sa mu tisnú slzy do očí tak ako mne.
"Preskočme túto melancholickú chvíľku a povedz čo chceš." Ozvala som sa po chvíli a potiahla nosom.
"Si doma?? Už prišiel?? Ako to tam vyzerá?? A vlastne ako to celé zvládaš??? Nemám prísť?? Aj chalani?? Nepotrebuješ niečo??" Zasypal ma otázkami tak ako pred chvíľou pani Kline-ová.
"Rýchlejšie to už nejde??" Povytiahla som obočie, aj keď som vedela, že to neuvidí.
"Prepáč." Zasmial sa.
"Nie, nie som doma. Som v parku. Bola som nakúpiť, takže neviem či už prišiel. Snažím sa. Našťastie už mám skúšky za sebou. Kvôli malému som si dala skorší termín, takže už mám pokoj. Je to na tebe, ale zatiaľ nie. Choď domov. Aj chalani. Užite si voľno." Postupne som mu odpovedala na všetky otázky a nazrela do kočíka, kde malý ešte stále spal. Poobede dlho nespáva.
"A naozaj nič nepotrebuješ?? Čokoľvek. Peniaze, pomoc. Teraz máme voľno, takže by sme naozaj mohli prísť. Zobrali by sme aj dievčatá. Potešili by sa." Povedal prosebne.
"Že ty nechceš ísť domov??"
"Je tam až priveľa spomienok. Pre všetkých je to ťažké."
"Preňho najťažšie."
"Ja viem. Abby musím ísť, ide mi vlak. Nechcem brať auto. Keby niečo volaj, dobre??"
"Rozkaz!!" Zasalutovala som zo smiechom a zrušila hovor. Postavila som sa, schytila kočík a opäť pomalým krokom som sa vydala domov. Teda ak sa to dá nazvať domovom. Keď si to tak vezmem, na mojom pocite, že je to úplne cudzie prostredie, sa za ten rok nič nezmenilo.
...
"Už zase." Zašepkala som si pre seba a odišla som do obývačky. Tomma som vyzliekla, nechala mu len dupačky, v dome je predsa teplo. Uložila som ho do postieľky, ktorú sme mali aj v obývačke. (pozn. autora: nemala to byť postieľka, ale netuším ako sa to volá, tak ostaneme pri postieľke :DDD) Vrátila som sa naspäť do chodby, kočík, z ktorého som vytiahla nákup, som schovala a pomaly som s presunula do kuchyne.
Kým som ja varila večeru, Tommo sa zobudil, ale ako vždy ho zaujímali len hračky, tak som ho nechala hrať sa. Vzdychy boli tiež slabšie až neboli vôbec, z čoho usúdila, že zaspali. No moje myšlienky sa neustále vracali na dnešný telefonát a ten zvláštny pocit. Zimomriavky mi naskočili po celom tele, hlava sa mi miene zakrútila a nervy sa mi pomaly, ale isto drali na povrch, tak ako vtedy ...
FLASHBACK
Prechádzala som sa hore - dole po izby, telefón som neustále držala v rukách keby niečo. Moja nervozita bola neznesiteľná, každý sa mi vyhýbal, len aby som naňho nenakričala.
"Zlatko, doniesla som ti pohár vody a tabletku na upokojenie." Vošla mi do izby mama.
"NECHCEM TABLETKU!! NECHCEM NIČ, LEN ABY STE MI DALI VŠETCI POKOJ!!!" skríkla som, ale vzápätí som to oľutovala, "prepáč, ale to čakanie je neznesiteľné." Konečne som si sadla na posteľ, mobil odložila na stolík a hlavu schovala do dlani.
"Je to silné dievča. Má len 20 a všetko pred sebou." Upokojovala ma.
"20 a tehotná." Odfrkla som.
"Vek je len číslo."
"Už si ako Harry." Zasmiala som sa.
"To je ten ..." Ani nemusela dokončiť a ja som prikývla. Mlčky sme tam sedeli, ja som sa od nervozity celá klepala a mama ma upokojujúco objímala. Mohla prejsť hodina, keď sa ozvali tóny moje najobľúbenejšej pesničky od The Pretty Reckless. Rýchlo som sa vytrhla z jej zovretia a zdvihla mobil, na ktorom svietila jeho fotka.
"Tak ako?? Ako sa má mala princezná??" Spýtala som sa a na tvári sa mi vytvorila nejaká grimasa, ktorá mala pripomínať úsmev.
"Je to chlapec." Povedal chladne a ja som cítila, že sa niečo stalo.
"Čo sa stalo?!!" Skríkla som a snažila sa upokojiť. Mama ku mne pristúpila a chytila ma za ruku.
"O-ona to neprežila. Chápeš?!! Je m-mŕtva!! Je PREČ!!" Skríkol a je slová sa strácali v plači. Ešte som zachytila ako naňho niekto skríkol a pribehol k nemu. Ďalej som už nevnímala. Telefón mi vypadol z ruky a ja som sa s plačom padla do maminho náručia.
FLASBACK
Cítila som ako mi z oči padajú nové a nové slzy pri tej myšlienke. Opatrne som si sadla a hlavu schovala do roztrasených rúk. Možno by som tam tak sedela hodiny keby sa malý nerozplakal. Rýchlo som sa upokojila, poutierala si slzy a pribehla k nemu.
"Čo je zlatíčko?? Čo sa stalo??" Spýtala som sa ho a zobrala do náručia. Samozrejme, že som sa odpovede nedočkala. Namiesto toho však zdvihol svoju malú rúčku a ukázal za postieľku, kde bola na zemi spadnutá plyšový mrkva. Patrila jej ...
"Chýba ti, viem. Chýba nám všetkým." Zašepkala som mu do uška, utrela uslzenú tváričku a podala hračku.
"Odkedy ste doma??" Spýtal sa prekvapený hlas za mnou. Cez to všetko som musela prepočuť jeho kroky, keď schádzal dole.
"Dlho." Odpovedala som mu v krátkosti a odišla naspäť do kuchyne.
"Ehm .. boli sme moc hlučný??" Spýtal sa, keď prišiel za nami. Malého som posadila do sedačky a naňho sa ani nepozrela.
"Odkedy ťa to zaujíma??" Odfrkla som. Skôr ako stihol odpovedať sa ozval niekto iný.
"Tato." Ozval sa detský hlások. Prekvapene som pozrela na malého, ktorý svojimi modrými očami hypnotizoval tie jeho.
ON
"Tato." Ozval sa detský hlások, keď som jej chcel niečo povedať. Konečne som pozrel na toho malého diabla, ktorý mi zabil ženu. Hypnotizoval ma modrými očami, ktoré zdedil po nej. Abby ostala prekvapene stáť a oči jej skákali z malého na mňa. Nevedela ako má zareagovať.
"Áno Tommy, to je tato." Usmiala sa a podišla k nemu a spolu s ním ma hypnotizovala očami. Iba som si odfrkol a chcel odísť, keď ma zastavil jej hlas.
"Aspoň teraz by si mohol prejaviť svoju otcovskú stránku, ktorá v tebe je!!" Skríkla.
"Daj mi pokoj. Jeho sa nikdy nedotknem." Skríkol som spätne a opäť sa na ňu otočil.
"Prečo to robíš?? Prečo ho odmietaš?!! Je to predsa tvoj syn!!! Nechcela by to tak!!!! Ona by to tak nikdy nechcela!!!" Povedala, zobrala malého na ruky a odišla s ním do izby. Vtedy sa mi začali vynárať všetky spomienky. Všetky prežité chvíle s ňou, s priateľmi. Všetko.
FLASHBACK
"Ty to zvládneš. Sme tu s tebou, neboj sa. Si úžasný, máš úžasný hlas." Povedal mama a upokojujúco ma objala. Práve stojíme v budove, ktorá mi možno zmení život. Ja, mama, moje sestry a nakoniec aj Geneva (Ženeva), ktorá sa ma tiež snaží upokojiť jej sladkými bozkami.
"Čo keď sa mi nebudem páčiť?? Ja neviem spievať. Prečo som sa dal vlastne na toto všetko nahovoriť??" Spýtal som sa a sklonil hlavu.
"Zlatko počúvaj ma. Ty to zvládneš. Tvoj hlas je krásny, najkrajší aký som kedy počula. Simon by urobil chybu keby ti povedal nie." Zašepkala mi do ucha moja láska a ja som si už asi po stýkrát prečítal nadpis nad dverami THE X FACTOR.
...
Uslzenými očami som sa odtrhol od Geneve (Ženeví) a prešiel som k dverám, ktoré viedli na pódium. Keď som tam vošiel, chalani ktorých mená bola spomínané tam už stáli, tak som pristúpil k ním a čakal čo sa bude diať.
"Dlho sme rozmýšľali čo s vami. Máte krásne hlasy, ale ako jednotlivci by ste sa ďaleko nedostali. A preto .. " Ozvala sa po niekoľkých minútach Nicole.
"A preto postupujete ako skupina!!" Zvolal nakoniec Simon a ja som neveril tomu čo počujem. Chalani na tom boli podobne, ale keď sme predýchali počiatočný šok, začali skákať po pódium, výskať, objímať sa. Až sme sa nakoniec spoločne objali, čo bol prvý skupinový moment.
...
"Č-čo??" Spýtal som sa prekvapene. Nečakal som to.
"Je koniec. Nemáš na mňa čas, nemáš čas ani na to, aby si mi zavolal a proste ja už nevládzem. A navyše vidím ako tu pokukuješ po iných." Povedala a mal som pocit, že sa jej uľavilo.
"Fajn." Odpovedal som ľahostajne a konečne si zapálil. Chýbalo mi to.
"To je jediné čo mi na to povieš??" Vystreštila na mňa tie svoje hnedé kukadlá.
"A čo chceš viac počuť?? Sama vieš, že nám to už aj predtým neklapalo." Povedal som a odišiel peč. Naozaj som nemal chuť na nejaké výčitky, slzy alebo hocičo iné.
...
S chalanmi sme si padli do oka hneď na druhý deň a za dva týždne sme sa rozprávali akoby sme sa poznali večnosť. Každý jeden týždeň nás prišla navštíviť jedna z našich rodín a tento týždeň padol na Louis.
"Teší nás." Povedali sme s chalanmi naraz a všetky sme ich vyobjímali.
Rozprávali sme sa spolu vyše dvoch hodín, medzi ktorými nás Louis upozornil, že máme zakázané s nimi flirtovať alebo sa do nich zaľúbiť. Musel som sa zasmiať. Šance, že sa do nich zaľúbime je mizivá. Nie, že by neboli pekné, sú krásne, ale najmladšia má predsa len dvanásť.
...
S chalanmi sme sa v súťaží dostali až do finále, ale skončili sme na treťom mieste. To nás však neodradilo a so Simonovou pomocou sme sa dostali až sem. Za hodinu začína naše ďalšie turné, tento krát Take Me Home tour. Samozrejme, že na tom majú najväčšiu zásluhu naše fanúšičky. Bez nich by sme sa nevydali na žiadne turné, nevydali nové CD, neboli by žiadne klipy, ceny, za ktoré im vďačíme. Od X Factoru prešli už tri roky, medzi ktorými sa toho udialo veľa.
Potom ako som sa som ňou rozišla Geneva, dal som sa do kopy s Rebeccou Ferguson. Dlho nám to však nevydržalo a po vzájomnej dohode sme sa rozišli. Potom bolo zopár takých bokoviek, ale to len aby som uspokojil svoje potreby. Pred pár mesiacmi som sa dal do kopy s Perrie Edwards, s nadanou speváčkou zo skupiny Little Mix, ktorej sa podarilo vyhrať pred dvoma rokmi X Factor. Vyzeralo to nádejne, ale moja nádej, že by to mohlo byť už konečne niečo vážne zhasla potom , čo sa prevalila jej aférka s Maxom George-om s The Wanted.
Teraz stojím v zákulisí a pozerám sa do tých najkrajších modrých očí aké som kedy videl. Nikdy by som si nepomyslel, že sa to naozaj stane. Že sa naozaj zamilujem do sestry svojho najlepšieho kamaráta. Lottie na mňa smutne pozerala a jej stisk pomaly ochabol.
"Prečo?? Nemôže mi riadiť život až do smrti. Zayn ja ťa ľúbim a viem, že aj ty mňa. Inak by si neriskoval a nebol by si teraz tu som ňou."
"Máš pravdu. Ľúbim ťa." Zašepkal som jej a vášnivo ma pobozkal.
...
Práva sme sa nachádzali v Paríži a rozhodli sme sa, že sem pozveme svoje rodiny a užijeme si spoločné chvíle. S Lottie som sa na koniec dal do kopy, pred všetkými to dokonalé tajíme. Až do teraz. Odtrhol som sa od jej pier a ruky zložil s jej nádherného zadočku.
"Vysvetlím ti to." Povedal som a zadíval sa na jeho ruky, ktoré sa skrčili do pästí. Potom sa pozrel na Lottie a očami jej naznačil, aby odišla. Našťastie to pochopila, rýchlo prešla okolo Louisa a treskla dverami.
"Louis ja - ju ..." Nedohovoril som lebo ma trafila jeho päsť.
"Teraz môžeš začať." Povedal, neviem z kade vytiahol dva sáčky z ľadom a sadol si na posteľ. Jeden sášok som si od neho zobral a prisadol si k nemu.
"Viem, že si nám dal jasný zákaz, ale nevedel som sa tomu ubrániť. Jednoducho sa to stalo. Zamiloval som sa do nej. Milujem, keď sa pre niečo nadchne, keď na mňa hľadí tými modrými kukadlami, keď sa hnevá lebo jej niečo nechceš dovoliť. Ja viem, že má len pätnásť, ale naozaj mi môžeš veriť. Neublížim jej pretože pohľad na to ako trpí, ako plače ma ubíja." Povedal som a sklonil hlavu.
"Koľko to trvá." Spýtal sa po chvíli pokojne.
"Od začiatku turné. Louis prosím -" Odpovedal som po tichu.
"Potrebujem čas." Skočil mi do reči a odišiel.
...
"A k čomu si dospel??" Pozrel som sa naňho. Odvtedy čo nás s Lottie prichytil sme sa spolu nerozprávali.
"Lottie je ešte mladá, neskúsená a ja ju chcem chrániť, ale verím ti a vidím, že to myslíš vážne a preto vám dám šancu." Povedal a usmial sa na mňa. Od prekvapenia a šťastia som nevedel čo skôr.
"To vážne??" Dostal som zo seba napokon.
"Ale ak jej ublížiš, zabijem ťa." Povedal a ja som sa mu hodil okolo krku.
...
A teraz tu predo mnou v Evinom rúchu leží to najkrajšie stvorenie aké som kedy videl. Nohy ma obmotané okolo môjho pása, ruky položené na mojej tvári a krásne sa na mňa usmieva a skenuje ma svojim pohľadom.
"Môžem, ale nechcem. Ľúbim ťa a vždy budem. Dôverujem ti." Zašepkala, zľahka ma pobozkala a trošku sa pohla, čím spôsobila, že môj vztýčený kamarát sa dotkol jej citlivého miestečka.
"Ak to bude moc neznesiteľné povedz a ja okamžite prestanem. A neboj sa, nenahnevám sa. Ľúbim ťa." Usmial som sa na ňu, svoje pery pritlačil na tie jej a pomaly do nej vnikol.
...
"Lottie, láska vstávaj." Opäť som zašepkal a pobozkal na odhalené rameno.
"Prečo ma budíš??" Spýtala sa rozospato a pozrela na mňa svojimi modrými kukadlami.
"Pretože ti chcem niečo povedať." Nervózne som sa usmial a pobozkal ju na kútik pier.
"A čo je také dôležité??" Prevrátila očami a posadila sa.
"Lottie, dnes sú to práve tri roky čo sme spolu. Tri krásne roky, ktoré si neviem z nikým iným predstaviť. Neviem si predstaviť, že by som sa za tie roky pozeral do iných očí ako tvojich. Že by mi na tvári vykúzlila úsmev iná osoba ako ty. Milujem ťa a chcem ti to dokázať. Viem, že ešte nemáš osemnásť, ale chcem aby všetci vedeli, že si moja a nikoho iného." Po celý čas som sa jej pozeral do oči, aby vedela, že to myslím správne. Teraz som však svoj zrak odtrhol od nej a zapozeral sa na malú červenú krabičku v mojej dlane.
"Charlotte Tomlinson vezmeš si ma??"
...
"Áno." Odpovedala jasne a zreteľne, pričom zo mňa nespustila oči.
"Zayn Jawaad Malik. Beriete si tu prítomnú Charlotte Tomlinson za svoju právoplatnú manželku, budete si ju ctiť v šťastí i v nešťastí, v zdraví či v chorobe, kým vás smrť nerozdelí??" Spýtal sa kňaz tento krát mňa a ja som bez zaváhania povedal:
"Áno."
...
"Musím sa najprv napiť vody." Povedala vyčerpane. Zobral som ju na ruky a položil na sedačku vyzliekol jej topánky a bundu a doniesol som jej pohár vody.
"Páči sa." Podal som jej ho, pobozkal na vrh hlavy a sadol si vedľa nej.
"Zayn?? Asi budem musieť odložiť univerzitu." Povedala asi po desať minútovom tichu.
"Prečo?? Stalo sa niečo?? Si chorá??" Spýtal som sa nechápavo.
"Ak sa dá tehotenstvo nazvať chorobou, tak potom áno Zayn, som chorá." Pousmiala sa na mňa aja som na ňu prekvapene pozrel.
"S-si tehotná??" Vykoktal som zo seba, ale potom som sa radostne usmial a opatrne ju objal.
...
"Čo je zlatko??" Pribehol som k nej do izby, no keď som zbadal okolo nej krv a ako sa chytá za brucho, zbledol som. Ešte má predsa čas.
"Bolí to. Strašne to bolí Zayn." Skríkla s plačom. Nezaváhal som, zobral ju na ruky a spolu z dekou som ju odniesol do auta.
"Louis v skrini je taška u vecami, zober ju a príďte za nami do nemocnice. Lottie krváca." Oboznámil som zo strachom svojho švagra a najlepšieho kamaráta zároveň a okamžite som sadol za volant a uháňal do miestnej nemocnice v Bradforde.
...
"Zayn??" Spýtal sa ma zo strachom Louis.
"NEPREŽILA. ODIŠLA. JE PREČ. CHÁPEŠ?!!! JE MŔTVA!!!" Skríkol som na celé oddelenie a padol na kolená. Louis padol vedľa mňa a chalani nás skupinovo silno objali. Nič som necítil. Nič som nevnímal. Ani to, že prišiel doktor a oznámil mi, že mám syna.
FLASHBACK
Ani som nevedel kedy som si počas spomienok sadol a opäť prepukol v plač. Hlavu som mal v dlaniach a snažil sa upokojiť. Nikto nechápe, že kvôli nemu som o ňu prišiel. O to najcennejšie čo som kedy mal. Kvôli nemu som opäť začal fajčiť a pritom ona bola dôvodom prečo som prestal. On bol na vine, že sa nemôžem pozrieť do vlastnej spálne lebo tam je stále jej sladká vôňa. On sám môže za to, že ho nenávidím. Prehnalo sa mi hlavou. Vstal som a vyšiel na poschodie.
Cestou do izby som asi trikrát vrazil do steny, z toho raz do fotky, kde bol on, môj syn. Najprv som sa pozrel na zničenú fotku a potom na zakrvavené hánky. Mal som v sebe toľko adrenalínu, že som ani necítil bolesť. Vošiel som do izby, kde Amanda, jedným slovom štetka, sedela na posteli a zo strachom na mňa pozrela. Takéhoto ma ešte nevidela ...
"Vypadni." Povedal som jej a odišiel do kúpeľne, kde som si dal studenú sprchu, ktorá ma schladila. Vyšiel som, obliekol si boxerky, vzal do rúk jej fotku, ktorú mám položenú na nočnom stolíku a ľahol do postele. Svoje oči som upriamil na jej krásny úsmev a opäť sa rozplakal.
Plač ma musel na toľko unaviť až som zaspal. Zobudil ma až plač, ktorý nepatril mne, a ktorý neutíchal ...
- tak ako ste spokojný s výberom?? Zayn & Lottie .. neviem prečo práve oni, ale pasovali mi tam :)) dokonale to zamotali, tak ako som to mala v pláne :))
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára