P.S.: tie lekárske veci, ktoré sa tam vyskytnú sú pravdivé, zo životnej skúsenosti, ktorá žiaľ nedopadla dobre ...
ABBY
"Áno Tommy, to je tato." Usmiala som sa, podišla k nemu a spolu s ním sme Zayna hypnotizovali očami. Iba si odfrkol a chcel odísť, keď som sa konečne prebrala zo šoku.
"Aspoň teraz by si mohol prejaviť svoju otcovskú stránku, ktorá v tebe je!!" Skríkla som po ňom.
"Daj mi pokoj. Jeho sa nikdy nedotknem." Tiež skríkol a otočil sa tvárou ku mne.
"Prečo to robíš?? Prečo ho odmietaš?!! Je to predsa tvoj syn!!! Nechcela by to tak!!!! Ona by to tak nikdy nechcela!!!" Povedala som zo slzami v očiach, zobrala malého na ruky a odišla s ním do izby.
"Pššt, zlatko neplač. Neboj sa." Šepkala som mu do uška a kolísala ho zo strany na stranu.
Malými ručičkami mi zvieral tričko a slzy mu dopadávali na dupačky, ktoré mal ešte z vychádzky. S roztrasenými nohami som prešla k posteli, sadla si, hladila Tomma po kratučkých blonďavých vláskov a nechala sa unášať poslednými spomienkami.
FLASHBACK
"Psychiatrické oddelenie, Doncaster. Čo potrebujete??" Zamrmlala som do telefónu, ktorý ma zobudil s príjemného sna s Johnny Deppom.
"Abby si v poriadku??" Spýtala sa ma zo smiechom sestra môjho najlepšieho kamaráta.
"Lottie?? Dievča si ty normálne?? Veď je ešte hlboká noc." Povedala som a hlavu strčila pod vankúš.
"Hlboká noc?? Vážne?? Je pol druhej po obede." Opäť povedala zo smiechom, za ktorým sa nenachádzala len moja vášeň pre spánok.
"Môžeš sa prestať smiať?? Niekto by tu chce ešte spať!!" Skríkla som mrzuto.
"Prepáč, ale to hovor Zaynovi, nie mne a keď už sme pritom, čoskoro budem pani Maliková." Skríkla šťastne a ja som bola hneď na nohách.
"Čo?? Budeš čo?? Nerob si zo mňa srandu, dobre??"
"Nerobím si srandu. Požiadal ma o ruku."
"Kedy?? A prečo mi to hovoríš až teraz??"
"Asi tak tri hodiny dozadu, prepáč mali sme dôležitejšie veci na práci." Povedalala ku koncu som započula tichý vzdych.
"To počujem." Prevrátila som očami.
...
"Tebe sa to povie. Na teba sa nebude pozerať celý kostol." Povedala aj ona nervózne.
"Dievča ty sa celá trasieš, upokoj sa. Ideš sa vydať za chlapa, ktorý ťa miluje a ty miluješ jeho. Rodina ťa v tom podporuje, priatelia sú šťastný, že majú ďalšiu príležitosť sa opiť, komu je lepšie??" Nadvihla som obočie.
"Ja viem, ale keď .." Skočila som jej do reči.
"Žiadne ale keď. Všetko bude v poriadku." Usmiala som sa, odložila kulmu a objala ju.
...
"Ako vyzerám?? Nie je to príliš??" Spýtala sa nervózne a kontrolovala sa v zrkadle.
"Blázniš?? Si nádherná. Malikovi vypadnú oči z buliev." Zasmiala som sa nad tou predstavou a ešte raz si ju prezrela. Vlasy jej vo veľkých vlnách padali na odhalené plecia. Od pŕs až po pás sa tiahol biely čipkovaný korzet, ktorý jej zvýraznil krásnu štíhlu postavu. Od pása dole bola nádherná sukňa, ktorá sa skladala z niekoľkých vrstiev. Nečudo, že si ich Lottie obliekala takmer pol hodinu.
...
"Áno." Odpovedala a nespustila zo Zayna oči. Kto by aj?? Čierne sako mu dokonalé padlo. Biela košeľa mu obopínala tehličky na bruchu a jeho povestná ofina, ktorú mal ako vždy vyčesanú do hora, mu dodávala ešte väčší šmrnc.
"Zayn Jawaad Malik. Beriete si tu prítomnú Charlotte Tomlinson za svoju právoplatnú manželku, budete si ju ctiť v šťastí i v nešťastí, v zdraví či v chorobe, kým vás smrť nerozdelí??" Spýtal sa kňaz jeho a ja som čakala ako z radosťou a láskou povie:
"Áno."
...
"Asi som tehotná." Povedala jednoducho a pozerala pred seba.
...
"Louis čo sa deje??" Spýtala som sa a zhodla všetky knihy na zem. Neznášam prijímačky.
"Lottie rodí." Povedal vystrašene a započula som nejaký buchot.
"Čo?? Veď mala ešte čas nie?!!" Skríkla som vyplašene a začala pochodovať po izbe.
"Začala krvácať a ja neviem. Zayn ju už viezol do nemocnice. Ideme za nimi. Zavolám ti." Rýchlo vysypal a zložil.
...
"Je to chlapec." Povedal chladne a ja som cítila, že sa niečo stalo.
"Čo sa stalo?!!" Skríkla som a snažila sa upokojiť. Mama, ktorá stále pri mne ma chytila za ruku.
"O-ona to neprežila. Chápeš?!! Je m-mŕtva!! Je PREČ!!" Skríkol a je slová sa strácali v plači. Ešte som zachytila ako naňho niekto skríkol a pribehol k nemu. Ďalej som už nevnímala. Telefón mi vypadol z ruky a ja som sa s plačom padla do maminho náručia.
...
Stála som pri Louisovi a drtila mu ruku. Keby bolo na mne, ani sem nevkročím, nezvládla by som to, ale Louis ma presvedčil. Ako vždy. Vedľa neho stáli chalani, ktorý pridržiavali Zayna, ktorý od jej smrti bol na tmo asi najhoršie. Nejedol, nepil, nekomunikoval. Iba prázdnym pohľadom hypnotizoval stenu v jeho izbe.
O Tomma, meno ktoré mu chcela dať Lottie, sa zatiaľ starala Patricia alebo Jay, Zaynova a Louisova mama. Zayn sa ho ani nedotkol, ani sa naňho nepozrel.
...
"Ahoj Abby." Objal ma Louis na privítanie, keď sa vrátil z Londýna.
Od jej smrti ubehli dva mesiace. Dva dlhé mesiace. Dva mesiace plné bolesti a nočných môr. Dva mesiace, medzi ktorými som si našla nového kamaráta. Jacka.
"Ahoj." Zachrapčala som a sadla si späť na posteľ.
"Počul som, že ťa prijali na výšku. Gratulujem." Pousmial sa.
"Je to divné ísť v 24 na výšku." Zamrmlala som.
"Ani nie. Hlavne, keď to chceš naozaj študovať. "Zasmial sa na mojom výraze.
"Neviem či chcem naozaj študovať žurnalistiku, ale už to nechcem zmeniť. Musím odísť. Preč odtadiaľto, kde je priveľa spomienok." Povedala som a do oči sa mi opäť nahrnuli slzy.
"Viem ako sa cítiš. Tiež som naberal odvahu sem prísť." Povedal napokon a zadíval sa fotku na stolíku, kde sme boli všetci. Ja, Louis, Harry, Niall, Liam, Zayn, Lottie, El, Danielle, Fizzy, Daisy, Pheobe.
"A na čo si vlastne prišiel?? Len nehovor, že pozrieť najlepšiu kamarátku." Nadvihla som obočie.
"Vieš Zayna sme teraz poslali na dovolenku, nech si oddýchne, nech sa spamätá. Paul si myslí, že by sme mohli začať opäť koncertovať. Aspoň na to bude myslieť menej."
"Čo ja s tým??"
"Tomma nemôžeme zobrať zo sebou a neustále presúvanie z Bradfordu do Doncastra mu nerobí dobre. A tak som rozmýšľal teraz, keď ideš na univerzitu, potrebuješ peniaze, či by si sa oňho nestarala ty."
"Čo??"
"Abby prosím. Zayn ho nechce ani len vedieť. Si naša jediná nádej. Dôverujem ti. Lottie by to tak chcela. Nechcela, aby sa o malého starala cudzia osoba, ktorá nás nepozná."
FLASHBACK
Slzy mi neustále stekali po tvári na malého, ktorý sa už utíšil, dokonca opäť zaspal. Prinútila som sa usmiať nad tým aký je krásny, prezliekla som ho do pyžamka a uložila do postieľky. Vyzliekla som sa, prešla do kúpeľne a pustila na seba horúcu vodu, aby som sa odreagovala.
Keď už som mala celé telo červené a hlava sa mi začínala točiť, na vlasy som dala šampón a rukami som ho pomaly roznášala po vlasoch. Telo som si umyla obľúbených malinovým sprcháčom, potom ho spolu s vlasmi opláchla vy stúpila von. Zabalila som sa do osušky a prešla naspäť do izby.
Malý ešte spal. Obliekla som si pyžamo - kraťase a nejaké tričko a zaľahla do postele. Uvažovala som nad všetkým čo sa udialo. Nad tým čo by bolo keby to Lottie prežila. Keby tu bola teraz s nami a tešila sa z toho ako malý povedal prvé slovo. To je však nemožné. Červená kontrolka v hlave mi zablikala a ja som sa radšej odobrala do ríše snov, kde je možné všetko.
...
Zobrala som malého na ruky a začala som sa s ním prechádzať po izbe. Keď plač neutíchal chytila som ho za malé rúčky, ktoré mal v päsť ako vždy, keď plače.
"Pre boha!!" Zamrmla som si pre seba, keď bol celý horúci a všade mal malé červené fliačiky. Rýchlo som na seba navliekla rifle, tričko a sveter a začala som obliekať malého.
"Čo sa deje??" Vošiel do izby rozospatý Zayn. Inokedy by som ostala prekvapene stáť a pozerať naňho ako na debila. Nikdy nevošiel do malého izby, kde som si nechala priniesť posteľ a skriňu. No teraz na to nebol čas. Rýchlo som mu navliekla dupačky, nohavice, svetrík a chcela som bežať do skrine pre bundičku, keď ma zastavili nejaké ruky.
"Abigail čo sa deje?!!" Skríkol už prebratý Zayn.
"Malý ma vysokú horúčku a kiahne. Je to nebezpečné. Musím ísť s ním do nemocnice." Dostala som zo seba, rýchlo vytiahla tú bundičku a obliekla mu ju. Ešte som ho zabalila do deky a začala hľadať dôležité veci ako mobil, peňaženku kartičku poistenca atď.
Ani som si nevšimla kedy Zayn odišiel, no pozastavovať som sa nad tým nechcela. Všetko potrebné som nahádzala do tašky, malého zobrala na ruky a išla dole. Chcela som si zobrať kľúče od auta no nikde som ich nevidela. Zrazu som započula nejaké trúbenie. Z garáže bolo vytiahnuté auto a za volantom sedel Zayn.
Nemala som čas zamýšľať sa nad tým a rýchlim krokom som prešla k autu a sadla dozadu. Malého som držala na rukách a pokúšala sa utíš ten plač, ktorý začínal byť až desivý. Museli sme ísť naozaj rýchlo, keďže som nestihla ani pozrieť či sme sa už pohli, a my sme už parkovali pre nemocnicou.
Rýchlo som vystúpila a prešla k sestričke, ktorá ma zaviedla za lekárom, ktorý mal nočnú zmenu. Malého mi zobrali na nejaké vyšetrenia a ja som ostala čakať na chodbe či som chcela alebo nie. Márne som čakala, že Zayn teraz príde, objíme ma a povie, že to bude v poriadku.
...
Nekonečné pípanie prístrojov, priveľa hadičiek, 4 biele steny, jeho bledé bezvládne telíčko. Blonďavé vlásky, ktoré sa mu lepia na čelo. Očká, v ktorých som už dva dni nevidela tú nádhernú nebeskú farbu a radosť. Pery, ktoré strácajú svoju farbu. Presne tento obraz mám na očiach už spomínané dva dni.
"A-ako je na tom??" Ozval sa zrazu tichý a zachrípnutý hlas za mnou. Postavila som zo stoličky a neveriacky sa pozrela na osobu, ktorá stála presne predo mnou.
"Čo tu robíš??" Spýtala som sa potichu, aj keď som vedela, že ho zobudiť nemôžem. Spýtala som sa jednu jedinú otázku z mnoha.
"Chcem vedieť ako je na tom." Zašepkal a zahľadel sa na to krásne blonďavé stvorenie, ktoré nehybne ležalo na veľkej posteli.
"Ty aj vieš kto to je?! Neverím." Povedala som z mojou obľúbenou iróniou v hlase a otočila som sa chrbtom k nemu.
"P-prosím .. povedz mi, že bude v poriadku." Zašepkal, jeho dych som cítila na mojom krku a postupne mi to vytvárali zimomriavky na celom tele.
"V to dúfam celý čas čo tu sedím, modlím sa a čakám kedy sa konečne zobudí." Povedala som zo slzami v očiach, obrátila sa a vrhla sa mu do náručia. Po prvý krát som cítila jeho pevné objatie. Po prvý krát som cítila, že má strach. Že mu na ňom záleží. Po prvý krát som mu videla slzy v očiach.
"Pššt .. musíš byť silná. Hlavne teraz." Zašepkal mi do ucha, zatiaľ čo si sadol na stoličku a mňa so zobral na kolená. Hlavu som si jemne oprela o jeho rameno a moje malé ruky som si schovala do jeho veľkých dlaní.
"Lekári sa ho snažia udržať v spánku. Zápal je príliš silný. Dávajú mu nejaké antibiotiká. Robili mu aj vyšetrenia, ale výsledky budú až za niekoľko dní. Dovtedy sa ho snažia udržať stabilizovaného." Zašepkala som a hlavu som pootočila tak, aby som videla na posteľ.
"Si unavená. Mala by si ísť domov. Osprchovať sa, najesť a pospať si." Povedal keď sa mi už po niekoľký krát za deň zívlo.
"Nemôžem odísť. Nie teraz." Odpovedala som a pozrela sa mu do očí, aby vedel, že nemá cenu sa ma presviedčať.
"Dobre ako myslíš, ale dlho už nevydržíš." Zašepkal a pritiahol si ma ešte bližšie. V izbe nastalo ticho, ktoré však po chvíli niekto prerušil a do miestnosti vošiel doktor.
"Slečna Kurtzman, máme výsledky." Povedal a ja som okamžite vyskočila na nohy spolu so Zaynom.
"Vy ste??" Ukázal na Zayna, ktorý ma držal ruku, ak by náhodou bolo veľmi zle.
"Jeho otec." Odpovedal a ja som neveriacky pozrela na Zayna, ktorý sklopil hlavu.
"Ako sme predpokladali. Malý má kiahne, ktoré vyvolali menší zápal. Nie je to nič vážne, ale radšej ho ešte necháme v umelom spánku. Bude to preňho lepšie keby náhodou vystúpila teplota, čo sa kľudne môže stať. Lieky mu necháme tie isté, budeme mu dávať ešte niečo od teploty a uvidíme ako sa situácia vyvinie. Mali ste šťastie, že ste sem hneď dobehli. Nebojte sa bude v poriadku. Je to silné dieťa." Povedal nám nakoniec doktor, mne padol kameň zo srdca a hodila som sa Zaynovi okolo krku.
"No vidíš. Bude v poriadku." Zašepkal mi do ucha, no stisk nepovolil a naďalej ma pevne držal v objatí.
"Mala by som zavolať Louisovi. Vôbec nevie čo sa stalo." Povedala som a zotrela si slzy, ktoré mi od šťastia skĺzali po tvári.
"Už som mu volal. Včera. Možno už sú tu." Povedal a ja som opatrne prikyvovala.
"Ďakujem."Zašepkala som a otočila sa späť k malému.
"Mala by si ísť domov pospať si a niečo zjesť. Neboj sa. Keby niečo, zavolám ti." Prikázal my a priam ma vyhodil z izby. Pred tým mi strčil do rúk ešte kľúče od auta.
Nasadla som do auta a odviezla sa domov. V dome ako inak nikto nebol. Odhodila som kľúče na stôl, vyzula sa, vyzliekla, napustila si vaňu a užívala si ten pokoj, ktorý konečne zavládol v mojom srdci. Po hodinovom kúpeli som vyšla z vane, obmotala okolo seba osušku a prešla do kuchyne, kde som sa konečne po dvoch dňoch najedla. Potom som zaľahla do postele a z pocitom, že je všetko v poriadku som zaspala.
...
"Chalani, ideme??" Spýtala som sa, keď som brala kľúče od auta. Dnes sme si mohli konečne malého zobrať domov. Konečne po tých dvoch týždňoch, ktoré sa mi zdali ako mesiace, si ho zoberiem na ruky a poriadne ho vystískam.
"Sme tu." Všetci sa postavili predo mňa do radu, akoby som bola ich opatrovateľka. Aj po tých rokoch sa správajú ako deti.
"Kde je Zayn??" Spýtala som sa prekvapene, keď som ho nikde nevidela. Za ten čas, čo sme boli v nemocnici sa na malého zo pár krát usmial, no nikdy sa ho nedotkol. Väčšinu času sedel na stoličke pri okne a pozoroval každý jeho pohyb. Cítim, že sa to lepší.
"Išiel na pred." Povedal Liam a všetci sme sa prešli k autu. Za volant si na koniec sadol Harry, ktorý na to dupol a my sme sa modlili, aby nás práve teraz nechytili.
O chvíľu sme už vystupovali pri nemocnici. Všetci sme vystúpili, pozdravili sestričku na recepcií a prešli na detské oddelenie. Potichu sme otvorili dvere a ostali sme prekvapene stáť.
Ako vždy Zayn sedel na stoličke pod oknom, no tento krát mal na rukách malého Tomma, ktorý sladko spal. Niet divu, keď sa naňho Zayn pozeral s láskou v očiach a spieval mu jej obľúbenú pesničku.
PRE POCHOPENIE:
rok 2013
Lottie - 15
Zayn, Liam, Niall - 20
Louis - 22
Harry, Abby - 19
rok 2020
Lottie - 22
Zayn, Liam, Niall - 27
Louis - 29
Harry, Abby - 26
Tommo - 1 rok aj 10 mesiacov
-Lottie zomrela v roku 2018, keď mala 20
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára