APRÍL 2020
Za posledných desať rokov sa toho veľa udialo. Spoznali sme veľa nových národností, rôzne kultúry, začali sme sa pozerať na svet inak. Pribúdalo mnoho nominácií, ktoré sa menili na ocenenia, ktorých bolo z roka na rok čo raz viac. Veľa sme získali, no veľa sme aj stratili.
Najcennejšie čo sme mohli získať bola rodina. Veľa ľudí sa tohto slova obáva, no my sme ho privítali z otvorenou náručou. Nie je nič lepšie ako skončiť turné a ísť domov s pocitom, že vás tam čaká niekto, na kom vám záleží, ktorý vás ľúbi, a ktorý vás podrží aj v tej najťažšej situácií. No nie každý si môže tento pocit vychutnávať aj teraz ...
Pár krát už padlo aj to obávané slovo, ktoré nechce počuť žiadna fanúšička. Koniec. Niekoľko krát sme nad tým uvažovali, ale vždy sme to zavrhli. Zamkli hlboko do truhly a zakopali niekde na záhrade. A to len preto, že ona by to tak nechcela. Nechcela, aby sme to hneď pri prvej prekážke vzdali.
FLASHBACK
"Zlatko som doma!!" Skríkla, keď buchla vchodovými dverami. Rýchlo som dopil kávu a pomohol jej s nákupom. No najprv som ju vášnivo pobozkal.
"Kde si bola tak dlho??" Spýtal som sa smutne a pevne ju objal.
"A čo?? Chýbala som ti snáď??" Povedala so smiechom pričom sa mi vytrhla z náruče a rozbehla sa do izby. Iba som nad ňou pokrútil hlavou a rozbehol sa za ňou.
Vtrhol som do izby, kde žiaľ nebola. A však dvere na kúpeľní, ktorú sme mali v izby boli otvorené a bolo počuť prúd vody. Neprepočuť sa nedal ani jej jemný hlások, ktorý bol najhlučnejší buď v sprche alebo v posteli.
Pri tej predstave mi začalo byť teplo a tepláky mi tiež začali byť nejaké tesné. Preto som sa len pousmial a vstúpil do izby. Za sebou som zavrel dvere a začal sa pomaly vyzliekať. Jedna ponožka, druhá ponožka, tepláky, tričko. Boxerky mi boli až priveľmi tesné, ale vyzliekať som si ich ešte neplánoval.
Potichu som zatvoril dvere na kúpeľni a ešte potichšie som vstúpil do sprchového kúta. Ruky som jej položil na holé bledé boky a čakal kedy zvýskne. Dlho som čakať nemusel a jej spev sa zmenil na nejaký výkrik.
"Si normálny?! Vieš ako som sa zľakla?!!" Povedala vyčítavo a otočila sa čelom ku mne.
"Prepáč mi to, ale nemohol som odolať." Zasmial som sa a opäť ju vášnivo pobozkal.
"Ako inak." Zasmiala sa do bozku a ruky je klesli na lem mojich boxeriek. Lišiacky na mňa zažmurkla svojimi veľkými modrými očami a pomaly ich stiahla dole. Vlasy som je presunul na druhu stranu a perami sa pritlačil na jej krk. Ruky mi samovoľne začali behať po jej nahom tele a jej tiež neboli veľmi pozadu.
...
"To bolo úžasné láska." Vzdychol som, keď sa zo mňa unavene z kotúľala."Hmm ..." Zafňukala unavene a hlavou sa oprela o moju hruď. Rukami som ju objal okolo pása, ešte viac ju pritlačil k sebe a pobozkal ju na spotené vlasy.
"Ľúbim ťa." Zašepkal som.
"Aj ja teba." Pousmiala sa a pobozkala ma tak, akoby to malo byť naposledy.
"Deje sa niečo??" Spýtal som sa, keď sa odtiahla a neisto sa pozrel do jej očí, v ktorých sa vždy skrývala pravda.
"Nie ja len .. sľúb mi, že keď sa bude niečo diať, nevzdáš to a budeš pokračovať ďalej." Zašepkala a z očí sa jej vykotúľala jedna slza.
"Čo sa deje? Stalo sa niečo?! Ublížil som ti??" Spýtal som sa tento krát vážne a zotrel jej aj ďalšie slzy, ktoré si našli cestu von.
"Nie, nie. Proste mi to sľúb." Povedala a snažila sa usmiať.
"Sľubujem." Zašepkal som a opatrne ju pobozkal.
FLASHBACK
Cítil som ako ma pália slzy v očiach a pár sa ich dostalo aj na povrch. Rýchlo som ich zotrel a pozrel pred seba, kde stáli chalani a ľútostivo na mňa pozerali. Louis ku mne pristúpil a silno ma objal, čo sa o mne povedať nedalo. Od kedy tu už nie je, nemám chuť niekoho objímať alebo čo i len sa naňho usmiať. Aj keď je ten niekto Louis.
"Si v poriadku?" Ozval sa starostlivo Liam. Aj po toľkých rokov ma stále prezývku Daddy . Aj keď má Danielle, s ktorou sa pred rokom oženil a malého Jamesa, ktorý už bude mať 3 roky, stále sa dokáže postarať aj o nás. Kto by povedal, že sa bude ženiť medzi poslednými??
"Áno. Iba som sa zamyslel." Povedal som a zobral si veci.
"Ak by si niečo potreboval, sme tu." Opäť povedal a chalani sa povzbudivo usmiali.
"Chalani je to od vás milé, ale ja sa dokážem o seba postarať aj sám. Nepotrebujem opateru." Povedal som odmerane. Aj keď si vážim ako sa o mňa starajú, ako trpia moje výkyvy nálad, už mi to lezie na nervy. Iba mi to všetko pripomínajú. Akoby mi nestačili vlastné myšlienky.
"Vieme, že to je pre teba ťažké ..."Začal opatrne Niall.
"Nie neviete!! A .. vlastne to je jedno. Musím ísť. Ide mi vlak." Vyštekol som naňho a z hlasným buchnutím dverí som opustil šatňu londýnskej O2 arény, kde sme zakončili turné.
...
Na
stanicu som prišiel akurát včas, kúpil som si lístok a nasadol do
poloprázdneho vlaku, smer moje rodné mesto. Tam sme sa presťahovali aj
napriek tomu, že máme dom aj v Londýne. Proste sme potrebovali niečo,
kde budeme mať pokoj a budeme si môcť užívať samotu a aj voľný čas s
rodinou a priateľmi. Teraz je to moje útočisko. Aj keď sú tam oni ...FLASHBACK
"Čo keby sme sa presťahovali??" Spýtal som sa, keď som sa vrátil s koncertu v Paríži. V dome to príjemne rozvoniavalo a moja láska sa zvŕtala za hrncami.
"Čo?? Prečo?? Kam??" Spýtala sa prekvapene a zložila si zásteru.
"Nehovorím, že musíme predať tento dom. Ale pozri čo je vonku .. všade samé fanynky a ja som sa ledva dostal do domu." Povedal som zničene.
"Zlatko je to tvoja práca. Vedel si do čoho ideš." Zopakovala vetu, ktorú mi už povedala niekoľko krát.
"Ja viem a milujem svoju prácu. Ale povedz mi, že či by si aj ty nechcela mať nejaké také miesto, kde by bolo ticho a pokoj. Tvárili by sme tam voľné chvíle a čas s rodinou a priateľmi." Usmial som sa na ňu a pohladkal ju po ružovom líčku.
"Mám tu školu. Nemôžem sa len tak presťahovať." Povedal a odišla k oknu.
"Ak nechceš odísť, povedz to rovno." Povedal som odporne, čo som hneď aj oľutoval. "Prepáč."
"Tu nejde o to, že nechcem. Ja len už som si tu zvykla." Povedala a otočila sa na mňa. Stál som hneď za ňou, takže som ju okamžite objal a pobozkal do vlasov.
"Tak čo keby sme to spravili tak, že by to bolo také letné sídlo. Trávili by sme tam letné prázdniny, oslavovali by sme a tak." Spýtal som sa s nádejou. Fakt som chcel, aby s tím súhlasila.
"To neznie až tak zle." Usmiala sa, cmukla mi na nos a vrátila sa k obedu.
FLASHBACK
Opäť som si zaspomínal a ani som si neuvedomil a dostal som sa až na koniec vlaku. Našťastie tam bolo voľné kúpe a tak som si tam sadol, do slúchadiel som si pustil jej obľúbený song od Boys Like Girls jej obľúbenej skupiny, okrem nás a pomaly som zaspával.
Keď som sa zobudil, zistil som, že vlak spomaľuje. Poobzeral som sa okolo seba a potom von. Zistil som, že sme v cieli, tak som si pobral veci a vystúpil von. Vyšiel som zo stanice a nastúpil do jedného z mnoha taxíkov, ktorý tam čakávajú. Nadiktoval som adresu a čakal kým sa mi objaví mne známy dom, v ktorom sa tak veľa udialo.
Ani som si neuvedomil ako to rýchlo prešlo a taxikár si už odo mňa pýtal peniaze. Podal som mu ich, aj nejaké prepitné a vystúpil som. Zobral som si kufre a postavil sa pred dom. Nič sa tu nezmenilo. Pricupital som k dverám a kľúč som strčil do dierky. Zamknuté. Prekvapene som nadvihol obočie , odomkol si a vstúpil dovnútra. Všade bolo ticho, nikde sa neozýval jej alebo jeho hlas.
Kľúče som položil na poličku, vyzul som sa, vyzliekol bundu a s kufrom sa odobral do hosťovskej izby. Odkedy tu nie je, nemôžem spávať v našej spálni. Nedokážem to. Kufor som položil pri skriňu a išiel prezrieť dom a záhradu či tam náhodou nie sú. Nikde nič, všade upokojujúce ticho, žiadny odkaz. Pre seba som sa pousmial, sadol si na kuchynskú linku, vytiahol mobil a vytočil známe číslo.
"Kocúrik je opäť smutný??" Ozvala sa sladkým hlasom. Iba som prevrátil očami.
"Ani si nevieš predstaviť ako." Zachrapčal som, zoskočil z linky a nalial si do pohára čistú vodu.
"Takže si sám??" Spýtala sa s nádejou.
"Úplne sám. Nie sú tu. Takže nakopni tú svoju krásnu prdelku a rýchlo prídi." Povedal som nadržane, zložil som a vybehol hore do kúpeľne, kde som si dal horúcu sprchu.
ABBY
Keď tak urobil, špinavú utierku som položila vedľa fľašky a spolu s malým som vybehla do jeho izby, ktorá je zaplnená všetkými možnými hračkami od jeho strýkov. Kiežby sa aj jeho otec tak správal ako sa správajú oni.
Keďže vonku bolo celkom príjemne, nepršalo to bolo hlavné, vytiahla som dupačky, svetrík, rifle, ponožky, čapičku a jarnú bundičku. To som mu postupne obliekla, uložila ho do kočíka a zabalila ho do deky. Ja som si obliekla kabát, okolo krku obmotala šatku a obula si topánky. Do tašky som zbalila všetky potrebné veci, zobrala si peňaženku a mobil, ktorý som položila na kočiar a vydala sa von, smer potraviny.
Cestou sme postretávali známych, ktorý sa vypytovali na malého alebo na jeho otca. Zopár otázok padlo aj na moju adresu, ale to väčšinou len ako sa mám a či to zvládam. Ako sa asi tak môže mať žena, ktorá študuje na univerzite, popri tom sa stará o dieťa, ktoré ani nie je jej a trpí meniace sa nálady otca dieťaťa, ktoré mu je úplne ukradnuté ...
"Dobrý." Milo som pozdravila, keď som sa cez svoje myšlienky dostala do útulných potravín, ktoré patrili jednému postaršiemu manželskému páru.
"Abigail vitaj." Usmiala sa na mňa žena okolo sedemdesiatky.
"Dobrý pani Kline-ová (Klajnová)" Usmiala som a spolu s kočíkom som prišla k nej.
"Ako sa máš Abby?? Dlho si tu nebola. Si zdravá?? A čo malý Tommo?? Ste obidvaja v poriadku??" Vychŕlila na mňa jednu otázku za druhou a premeriala si ma pohľadom. Musela som sa zasmiať. Tak strašne mi pripomína moju starkú, ktorú som už nevidela ani nepamätám.
"Spomaľte. Máme sa dobre, obaja. Rastie ako z vody, všetko papá, ciká, kaká. Ja som tiež v poriadku a som zdravá. Len som sa teraz musela učiť na skúšky, takže malý bol u babičky a ja som sa drvila." Zasmiala som sa a pri posledných slovách som prevrátila očami.
"Neprekrúcaj ty mi očami. Ešte ti vypadnú." Napomenula ma a už si malého vyberala z kočíka.
"Idem si niečo vybrať dobre?? Postrážite mi ho??" Spýtala som sa, aj keď som vedela aká bude odpoveď.
"Pýtaš sa akoby si tu bola prvý krát." Povedala ironicky a už sa venovala len malému a jeho veľkým modrým očiam orámovanými veľkými čiernymi mihalnicami. Naozaj mi pripomína starkú.
"Dobrý." Usmiala som sa a nechala sa pobozkať na obidve líca.
"Ahoj, no čo .. nakúpené??"Zasmial sa a pomohol mi to naložiť do tašiek.
"Hádam mám všetko." Povedal som a v hlave som si opakovala čo som mala kúpiť a čo som aj kúpila.
"Kedy mám prísť jeho otec??" Spýtal sa, keď som mu podávala peniaze za nákup a ukázal na malého Tomma, ktorého pani Kline-ová ukladala do kočíka.
"Dnes, niekedy na večer." Povedala som potichu.
"Stále to nechápem. Čo je to za otca, keď sa nestará ani o vlastného syna." Povedal pohoršene a zakrútil hlavou.
"Jack no tak!! Nevidíš, že má aj bez tvojich výčitiek dosť problémom?!" Už som chcela niečo povedať, keď ma prerušil hlas jeho manželky.
"To je v poriadku." Pousmiala som sa, aj keď moje vnútro kričalo. Už rok s ním žijem v jednej domácnosti a stále som neprišla na to prečo ho tak nenávidí. On predsa za nič nemôže.
"Mrzí ma to." Ozval sa na koniec pán Kline.
"To je v poriadku." Usmiala som sa, schovala tašky do koša, ktorý je v kočíku a opatrne som vyšla von. Pomalým krokom som si vychutnávala londýnsky vzduch, závidela rodinám, ktoré sa spolu hrali v parku a rozmýšľala o tom, aké by to bolo keby aj on konečne prijal malého za svojho.
Z môjho premýšľania ma vyrušil zvoniaci mobil. Pozrela som na malého, ktorý zaspal a bez toho, aby som si pozrela kto mi volá som to zdvihla.
"To som ja ..." Ozvalo sa v telefóne.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára