P.S: Nezabúdajte, že nič nie je také ako sa zdá byť ...
2 dni. 48 hodín. 2880 minút. 172 800 sekúnd. Presne toľko som nespala. Presne toľko som nič nedala do úst. Presne toľko sedím na nemocničnej stoličke a čakám. Čakám kedy konečne otvorí svoje modré očká a zaškerí sa na mňa. Čakám kedy sa konečne spamätá a príde sem ...
Nekonečné pípanie prístrojov, priveľa hadičiek, 4 biele steny, jeho bledé bezvládne telíčko. Blonďavé vlásky, ktoré sa mu lepia na čelo. Očká, v ktorých som už dva dni nevidela tú nádhernú nebeskú farbu a radosť. Pery, ktoré strácajú svoju farbu. Presne tento obraz mám na očiach už spomínané dva dni.
"A-ako je na tom??" Ozval sa zrazu tichý a zachrípnutý hlas za mnou. Postavila som zo stoličky a neveriacky sa pozrela na osobu, ktorá stála presne predo mnou.
"Čo tu robíš??" Spýtala som sa potichu, aj keď som vedela, že ho zobudiť nemôžem. Spýtala som sa jednu jedinú otázku z mnoha.
"Chcem vedieť ako je na tom." Zašepkal a zahľadel sa na to krásne blonďavé stvorenie, ktoré nehybne ležalo na veľkej posteli.
"Ty aj vieš kto to je?! Neverím." Povedala som z mojou obľúbenou iróniou v hlase a otočila som sa chrbtom k nemu.
"P-prosím .. povedz mi, že bude v poriadku." Zašepkal, jeho dych som cítila na mojom krku a postupne mi to vytvárali zimomriavky na celom tele.
"V to dúfam celý čas čo tu sedím, modlím sa a čakám kedy sa konečne zobudí." Povedala som zo slzami v očiach, obrátila sa a vrhla sa mu do náručia. Po prvý krát som cítila jeho pevné objatie. Po prvý krát som cítila, že má strach. Že mu na ňom záleží. Po prvý krát som mu videla slzy v očiach.
"Pššt .. musíš byť silná. Hlavne teraz." Zašepkal mi do ucha, zatiaľ čo si sadol na stoličku a mňa so zobral na kolená. Hlavu som si jemne oprela o jeho rameno a moje malé ruky som si schovala do jeho veľkých dlaní.
"Lekári sa ho snažia udržať v spánku. Zápal je príliš silný. Dávajú mu nejaké antibiotiká. Robili mu aj vyšetrenia, ale výsledky budú až za niekoľko dní. Dovtedy sa ho snažia udržať stabilizovaného." Zašepkala som a hlavu som pootočila tak, aby som videla na posteľ.
"Si unavená. Mala by si ísť domov. Osprchovať sa, najesť a pospať si." Povedal keď sa mi už po niekoľký krát za deň zívlo.
"Nemôžem odísť. Nie teraz." Odpovedala som a pozrela sa mu do očí, aby vedel, že nemá cenu sa ma presviedčať.
"Dobre ako myslíš, ale dlho už nevydržíš." Zašepkal a pritiahol si ma ešte bližšie. V izbe nastalo ticho, ktoré však po chvíli niekto prerušil a do miestnosti vošiel doktor.
"Slečna Kurtzman, máme výsledky." Povedal a ja som okamžite vyskočila na nohy.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára