A toto je venované mojej milovanej mrkvičke ( ako sa sama nazvala), ale nie :)) Si moja milovaná mrkvička :)) Túto skvelú osôbku som mala česť spoznať vďaka 1D a jej skvelým poviedkam, pri ktorých dostávam záchvat smiechu a infarkt zároveň lebo vždy to tak blbo(krotím sa: ukončí :)) Ale už si to bez toho neviem predstaviť :)) I keď sa poznáme iba cez FB viem, že je skvelá, úžasná a kopu iných synoným :)) Vždy zabije, keď to najmenej čakáte, je úprimná, čo si nesmierne vážim, nebojí sa povedať svoj názor (už nie) a hlavne je strelená tak ako ja :)) so, my lovely carrot, this is for you :** Kate
"Nie! Prosím, nie! Prestaňte!" Skríkla som, keď ma nejaký muž pritlačil o stenu a následne sa na mňa nalepil. Vedela som, že nemám ísť touto skratkou. Aj Jasmine, moja najlepšia kamoška, od ktorej som akurát odchádzala, mi to aspoň sto krát prízvukovala. Ale čože by som ju ja poslúchla. Chcela som byť, nie že chcela, ale musela som byť do 10 min doma. Otec, vlastne muž čo si hovorí, že je môj otec, by bol opäť naštvaný a nedopadlo by to dobre. A vážne som nemala chuť aj dnes zaspávať s bolesťami všetkých končatín a upokojovania sa tou vetou, ktorú z duše nenávidím: "Všetko bude v poriadku." Hovorím si ju stále, aj keď viem, že nič v poriadku nebude.
"Prosím! Pustite ma." Zašepkala som zachrípnutým hlasom. Ale to som nemala robiť. Strelil mi facku. Až takú silnú, že som padla na zem. Dopad spôsobil, že som si buchla hlavu o niečo tvrdé a mne sa zahmlelo pred očami. Nič som nevnímala, nič som necítila. Jediné čo som ako tak dokázala vnímať bola tma, do ktorej som viac a viac upadala. Takže takto sa môj život skončí?? Nie spitím sa do nemoty? Nie tabletkami na spanie? Nie rezaním sa do žíl? Nie prirodzenou smrťou?? Ale, tak že má nejaký chrapúň zabije v uličke pri nejakom bare, pretože som mu nechcela dať to, čo si nechávam pre toho pravého?? Naozaj?? Viem, že nie som dcéra, ktorá by mohla ísť svojmu mladšiemu súrodencovi, keby nejako mala, za príklad. Neučím sa, ale aj tak mám dobré známky. Aspoň mne sa páčia. Neposlúcham. Nie som milá, dobrá, nápomocná, slušná. Ale tak pritom čo sa deje doma by ste sa mi ani nečudovali (ale o tom - potom). Naozaj si zaslúžim zomrieť niekde za barom, kde ma pri mojom šťastí nájdu až za niekoľko týždňov??
Stále som padala tou tmou. Nič som nevnímala. Cítila som iba ako som ňou niekto hýbe. Nie som veriaca, ale modlila som sa, aby to čo najrýchlejšie skončilo. Aby som to už mala za sebou. Zrazu všetko prestalo. Nič som necítila. Nikto som ňou nehýbal, dokonca som mala pocit, že už aj tá tma, ktorou som padala, sa stráca. Takže je koniec?? Alebo niekto vypočul moje prosby?? Predpokladám, že tá druhá možnosť bola správna, keďže mnou začal niekto slabo triasť a šepotal niečo v tom zmysle, že budem v poriadku. Zase tá blbá veta. Chcela som otvoriť oči a presvedčiť sa, že je to naozaj niekto kto mi pomôže, že to nie je ďalší idiot, ktorý si nemá ako uspokojiť svoje chúťky. Ale nemohla som. Bola som príliš slabá. A tak mi neostávalo nič iné, len sa ďalej modliť, že je to môj záchranca, ktorý až sa prebudím bude pri mne, aby som mu mohla poďakovať.
"Slečna! Slečna Parkerová." Hovoril nejaký mužský hlas. Chcela som ho poslať preč. Bola som unavená, chcelo sa mi spať, v hlave mi hučalo a v jednej ruke a som cítila bodavú bolesť. Vlastne som ju cítila aj v bruchu. Za druhú ruku ma niekto držal. Otvorila som oči, ale hneď som ich aj zavrela. Ten debil sa mi do nich chystal svietiť tou malou lampičkou. Všimla som si, že mal biely plášť. Takže som v nemocnici?? Ako som sa sem dostala??
"Natalie." Zašeptal niekto. Myslela som si, že je to môj otec, pretože on vie, že neznášam, keď mi niekto hovorí celým menom. A on to aj tak stále robí. Ale potom mi môj hlas v hlave, ktorý netuším kde sa tam nabral, riekol, že otec ma hrubší hlas a anglický prízvuk. Tento bol jemnejší, milší s írskym prízvukom. Wau. Na to, že sa cítim akoby ma prešiel parný valec, mi to myslí až priveľmi dobre.
"Kde to som? Čo sa stalo? Kto ste?!" Zašepkala som s menšími obavami a stále zo zatvorenými očami. V izbe alebo kde som to vlastne bola, nastalo ticho. Ticho, ktoré mi po chvíli začalo liezť pekne na nervy. Pomaly, ale že veľmi pomaly som otvorila oči. Prvé čo som zbadala bolo priveľa svetla, na ktoré som si začala zvykať. Potom to bol nejaký pán v strednom veku, s krátkymi vlasmi, v bielom plášti. Vedľa neho postávala nejaká sympatická čiernovláska s veľkými modrými očami a v ruke zovierala nejaké papiere. Opatrne som pootočila hlavu, aby som zistila kto ma to vlastne celý čas drží za ruku.
Najprv som pozrela na naše spojené ruky a potom naňho. To čo som zbadala, ma prekvapilo. Príjemne. Bol to nejaký pekný blondiačik s modrými očami, v ktorých prevládal strach, ľútosť a bolesť. Chlapec mi bol až priveľmi povedomí, ale bolo to posledné čo ma zaujímalo.
"Už mi niekto konečne povie, čo sa do pekla stalo?? Tá bolesť je neznesiteľná!." Znova som si spýtala, keď sa to ticho nikto nechytal neprerušiť. A do toho ma stále bolelo brucho, ktoré som si hneď chytila rukou. To mi v ruke, do ktorej mi tiekla nejaká tekutina, spôsobilo ešte väčšiu bolesť.
"Upokojte sa." Povedal lekár a pristúpil ku mne.
"Máte pocit, že nie som pokojná??" Nadvihla som obočie a stisla tomu chalanovi ruku, keď mi ten pako čo si hovorí lekár, začal stláčať brucho. Normálne takto nenadávam na lekárov, ale bolí ma celé telo, hlave mi hučí a netuším čo sa stalo. Alebo aspoň nechcem veriť tomu čo si myslím, že sa stalo.
"Nie, nie. Ja len .. no nič. Ako sa cítite?" Spýtal sa a konečne mi pozrel tou lampičkou do oči. Úprimne vždy som chcela vidieť svet z pohľadu žltej farby. Poviem vám, je to úžasný pocit. Počujete tú iróniu??
"Bolí ma hlava, brucho, ruka. Je mi zle. Práve mi doplo kde som, len mi ako si nedochádza čo sa stalo, prečo ste sa nepredstavili a kto je tento chlapec, ktorému som vďačná za to, že tu je." Dostala som zo seba a vôbec ma neprekvapila moja úprimnosť. Presne tak. Úprimnosť. Nie som drzá ani protivná. Som len úprimná. Ale to ťažko pochopí nejaký zainteresovaný človek.
"Tvrdý náraz spôsobil, že ste omdleli. Dali sme vám aj lieky proti bolesti ale inak je hlava v poriadku. Aspoň po fyzickej stránke .." začal hovoriť, ale nemal šancu to dokončiť.
"Tým chcete povedať, že po psychickej stránke som blázon?" Skočila som mu do reči.
"Necháte ma prosím dohovoriť??" Spýtal sa a ja som musela prikývnuť, keď som chcela dostať odpoveď na svoju otázku. "Do ruky vám tečú živiny a antibiotiká, kvôli bruchu. To preto tá bolesť. Každý na to reaguje inak. Čo sa týka vášho brucha, utrpeli ste silné a násilné vniknutie čo spôsobilo, že už nie ste panna. Áno, znásilnili vás." Začal mi vysvetľovať čo a ako a ešte dodal to čo som si myslela.
Chcelo sa mi plakať. Chcela som kričať, rozbíjať všetko čo mi príde do rúk. No nemohla som. Nie teraz. "A moje meno je Willson. Som primárom na urgentnom oddelení." Usmial sa, no mne do smiechu nebolo." Do týždňa by sme vás mali prepustiť. Za chvíľu za vami príde naša terapeutka, aby ste si pohovorili o tom čo sa stalo. Verte, pomôže vám to." Dodal, keď spolu so sestričkou vychádzali von.
Cítila som ako sa pár slzám podarilo dostať von. Nesnažila som sa ich zastaviť ani utrieť. Nechala som im voľný priebeh a dúfala, že toto celé je len nočná mora a ja sa čoskoro zobudím v tom "úžasnom" dome. Zrazu som pocítila nejaké prsty ako mi zotierajú slzy. Úplne som zabudla na toho blondiačika, ktorý ma stále držal za ruku. Nechápavo som naňho pozrela a on sa nádherné usmial.
"Som Niall, teší ma. I keď musím uznať, že by som ťa radšej spoznal za iných okolností." Zasmial sa. Páčilo sa mi ako sa snaží odľahčiť situáciu. No moc to nepomohlo. Slzám som nechala voľnú cestu a oni sa ako 2 vodopády pustili dole mojej tvári. "Natalie, budeš v poriadku. Neboj. Som tu s tebou. Neublížim ti. Dôveruj mi." Musím uznať, že jeho upokojujúci hlas, silné zovretie rúk a krásna vôňa, ma presvedčila, že mu môžem dôverovať. Predsa len mi pomohol a zachránil mi život.
"Nevolaj ma tak. Neznášam to. Stačí, keď mi budeš hovoriť Nat." Povedala som, keď som sa ako tak upokojila a posunula som sa na posteli, aby som mu uvoľnila miesto. Chcela som ho objať a už nikdy nepustiť. Je to zvláštne, pretože si nikdy nepúšťam ľudí k telu. Ani príbuzných, nie to ešte niekoho, koho poznám možno 10 min?? Ale išla z neho pozitívna energia a mala som pocit, že ho naozaj zaujíma ako sa cítim a kto vlastne som. Po dlhej dobre by to bol prvý človek, ktorého to úprimne zaujíma. A povedzme si na rovinu, že by to bol prvý sexy človek po dlhej dobre, ktorý by sa o mňa zaujímal.
"Možno to vyznie smiešne alebo to bude tým nárazom, ale nestretli sme sa už niekde?? Si mi strašne povedomý."
Konečne som sa ho spýtala tú otázku, ktorá mi behala (že ju to ešte neunavilo) v hlave, odkedy som zistila, že je tu Niall som ňou. Aké pekné meno. Nial.
"Bude to tým nárazom." Zasmial sa a ja s ním. Mal nákazlivý smiech a smiech aký som ešte nikdy nepočula. "Som Niall Horan. Spevák zo skupiny One Direction." Blik, cvak, bum. Teraz mi to došlo. V hlave sa mi odrazu spustil kolotoč zo všetkými článkami, ktoré mi o nich Jasmine ukazovala. Všetky plagáty, ktoré má na stene vycapené a každú chvíľu sa na ne pozerá a predstavuje si ako sa vydá za Harryho.
S otvorenými ústami som naňho pozerala a nedokázala som vydať zo seba ani hlásku. Keď už som sa spamätala a chcela sa ho niečo opýtať, do izby vošla vysoká bruneta s okuliarmi. Typická terapeutka. Už som čakala kedy sa na ňu Niall pozrie a ja mu budem utierať slinky. No on stále hľadel na mňa.
"Prepáčte, že vás vyrušujem, ale som terapeutka Wilsonová. Máme spolu sedenie." Usmiala sa a sadla si na stoličku z druhej strany postele. Zdá sa mi to alebo má naozaj také isté priezvisko ako ten primár?? Nemala som ani šancu na tým pouvažovať a už som sa zaoberala prečo Niall vstáva s postele.
"Nie, počkaj. Ostaň tu, prosím. Teda ak sa nikam neponáhľaš. Pani doktorka, môže tu ostať??" Dúfala som, že to terapeutka dovolí, a že Niall nemá nič na práci. Určite sa bude pýtať na celý môj život a potom neskôr ak na mňa Niall nezabudne, tak aj on. A ja nemám odvahu to dva krát opakovať.
"Ak nemám pán Horan nič na práci, tak môže." Znova sa usmiala a niečo si zapísala. Prosebne som sa pozrela na Niall a ten bez zaváhanie prikývol. Opäť si sadol vedľa mňa, ja som mu znova stisla ruku a začala som odpovedať na všetko na čo sa doktorka spýtala.
A tak zo sľubom, že to nikomu nepoviem som jej všetko povedala. To ako mi zomrela mamka, keď som mala 15 (teraz mám 17). Ako odvtedy otec pije a mláti ma vždy, keď meškám alebo, keď nedostane na raňajky/obed/večeru to čo chce, alebo si vždy nájde nejakú tú zámienku, aby ma mohol udrieť. Ako sa mi kvôli tomu kamárati a rodina otočili chrbtom a mne ostala len Jasmine. Vtedy to bol Niall, ktorý sa na mňa pozeral s otvorenými ústami a opäť mi starostlivo utieral každú jednu slzu.
Doktorka si všetko zapísala a potom sa ma pýtala už len na záľuby, školu atď. Po hodine kecania konečne odišla. Nie, že by mi vadila, len nerada rozprávam o svojich problémoch. Keď za sebou zavrela dvere, pozrela som sa na Nialla. Nič nehovoril, na nič sa ma nepýtal iba ma objal. A takto sme tam sedeli celý deň. Niall mi stihol povedať dosť veľa vecí o sebe a niečo aj o chalanoch. Otec mi nevolal, čo znamenalo, že je zas opitý.
Týždeň prešiel ako voda a ja som sa chystala domov. Ako každý jeden deň aj dnes ma prišiel Niall pozrieť a vlastne sa ponúkol, že ma odvezie domov. Ak to vlastne môžem na zívať domovom. Otcovi som pre pár dňami napísala, že som u Jasmine, tak mi dal pokoj. Jasmine som napísala čo sa stalo a tak, keď sa dalo, prišla ma pozrieť tiež. S Niallom sa nestretla. Možno je to tak lepšie, možno nie. Časom aj tak zistí, že ho poznám.
"Ahoj Nat ... prepáč, prepáč, prepáč." Do izby vošiel Niall, ale hneď aj s krikom odišiel. Prezliekala som sa, takže som bola len v spodnom prádle. Jasmine mi našťastie požičala svoje veci, a tak som si nemusela obliecť tie špinavé veci z tej noci.
Iba som sa zasmiala, rýchlo sa obliekla a zakričala Niallovi, že môže vstúpiť. Otvoril dvere a hneď ma objal. Potom mi zobral veci, ja som podpísala papiere o prepustení a nastúpili sme do auta. Ako som zistila, bolo to Harryho auto. Zastali sme pred mojim domov a Niall mi pomohol vystúpiť. Hlava už bola v poriadku, čo sa o bruchu nedalo povedať. Stále ma pobolievalo a zle sa mi kráčalo.
"V pohode??" Spýtal sa, keď som sa z nechuťou pozrela na dom, v ktorom bývam.
"Ale áno. Ja len .. Ďakujem. Za všetko čo si pre mňa spravil. Za to, že si ma zachránil, že si bol pri mne každý deň, že si ma priviezol domov." Cez slzy som sa usmiala a objala ho.
"Za to ďakovať nemusíš. Veď ako sa hovorí?? V núdzi spoznáš priateľa."
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára