Večer dámy, ako sa máte?? :)) Ja sa mám ako na hojdačke, ale neriešim to, veď ma to prejde :)) Je tu ďalšia časť, ktorá mohla byť už včera, ale moja lenivosť nad ňou vyhrala, opäť, dúfam, že sa páči, Kate :))
"Ideme??" Spýtal sa ma Harry po hodine Biológie, ktorú máme s to istou profesorkou, s ktorou máme aj Ekológiu, ktorej meno stále neviem.
Hodina bola opäť zameraná na Harryho a ja som ho skúmavým pohľadom pozorovala a dúfala, že ho nebudem musieť doučovať uňho alebo u mňa doma. Nejaká kaviareň by bola najlepším riešením.
"J-jasné," zakoktala som sa, " a kam pôjdeme??" Spýtala som sa už trošku veselšie, aj keď som tak určite nevyzerala.
"Na výber sú tri možnosti." Zaškeril sa. Nadvihla som obočie a pritom ako som sa v duchu modlila, aby povedal hocičo iné okrem uňho alebo u mňa, čakala čo zo seba dostane.
"U mňa, u teba alebo v kaviarni, kde sa s chalanmi stretávame. Je to úplne pokojné miesto." Usmial sa a bolo na ňom vidno, že to miesto ma naozaj rád.
"Beriem tú 3 možnosť všetkými desiatimi." Povedala som a odišla ku skrinkám.
Tento krát som sa uškrnula ja, keď som zbadala jeho tvár, na ktorej sa usadil úsmev. Teda niečo, čo sa mu malo podobať. Bolo mi jasné, že by bol najradšej keby sa mu nasačkujem do domu. Alebo on ku mne.
...
Musím uznať, že aj keď sa to nachádza vedľa Oxford Street, jednej z najväčších nákupných ulíc sveta, je to tu veľmi pokojné. A musím brať ohľad aj na fakt, že som tu len minútu aj s príchodom a príde mi to tu útulné a cítim sa tu ako doma. Je pravdou, že som vyrastala v Taliansku, ktoré je odlišné od Anglicka, cítim sa tu ako u starkej. Pousmiala som sa nad vlastnou myšlienkou a posadila sa vedľa Harryho.
"Nad čím tak úpenlivo rozmýšľaš, že ti to vyčarilo úsmev na tej tvojej krásnej tváričke?" Ozval sa Harry. Prekvapene som naňho pozrela a na tvári som mu zbadala okrem jeho typického úsmevu aj záujem.
"Aj keď nerada, ale musím uznať, že si mal pravdu. Je to tu skvelé. Cítim sa tu ako u starkej." Povedala som opäť z úsmevom, napriek tomu, že som sama ostala prekvapená aká som pri ňom zostala pokojná.
"Vďaka za úprimnosť." Zasmial sa a vytiahol papier a pero.
...
V kaviarni sme sedeli vyše hodiny. Prekvapivo mi tento čas ubehol akosi rýchlo a mne to prišlo ľúto. Na stole sme mali poloprázdne poháre od latté a na tanieri nám zostalo ešte zopár muffinov.
Popritom ako Harry rátal rovnice, sme sa bavili o všelijakých kravinách a mne s ním odrazu bolo dobre. Úplne som zabudla na to, že to je sukničkár a nehanbí sa za to, a že môj otec mi zakázal sa s chalanmi stýkať . Čas s ním mi prišiel ako čas strávený so starým kamarátom, aj keď sme o sebe prakticky nič nevedeli.
"Nevieš to vypočítať?" Pobavene som sa spýtala a zahľadela sa na rovnicu, ktorá síce patrila k tým ťažším, ale dala sa vypočítať úplne ľahko. Všetko je ľahké, keď to vieš. Blyslo mi hlave a ja som sa opäť musela zasmiať nad svojou myšlienkou.
"Okrem iného." Priznal Harry a odpil si s latté.
"A načo ti to bude??" Povedala som a dúfala, že pochopí, že sa o tom nechcem baviť.
"2 roky s tebou budem v jednej triede. Doučuješ ma. Chcem vedieť či nemám dočinenie s nejakým mäsovým vrahom." Zasmial sa, no mne zamrzol úsmev na tvári.
"Môžem ťa uistiť, že vrah zrovna nie som," povedala som rázne, "ale neriešme mňa, ale rieš konečne tú rovnicu. Nie je taká ťažká." Povedala som znovu odporne.
"Elizabeth povedal som niečo zlé??" Spýtal sa prekvapený náhlou zmenou mojej nálady.
"Pokračujeme v rátaní alebo môžem už ísť domov?!"Opäť som sa spýtala odmerane. Nechcela som riešiť ani kto som ani čo je môj otec. Nechcem, aby to dopadlo ako vo viacerých prípadoch a to tak, že ako náhle sa dozvedia kto je môj otec, zutekajú.
"No tak čo je??" Nedal sa odradiť a chytil ma za ruku. Najprv som sa pozrela na naše spojené ruky a potom naňho. Vyzeral byť zmätený a nebol sám.
"Dopočítajme to .. prosím." Zašepkala som potichu, odtiahla svoju ruku čo najďalej od tej jeho a sklopila som zrak. Harry si len povzdychol a začal opäť rátať. Teda ak sa za rátanie počíta to, že na to pozeral ako teľa na nové vráta, tak mu to šlo bravúrne.
...
Prešla ďalšia hodina, v kaviarni ľudí ubúdalo a zase pribúdalo. V naše poháre boli úplne prázdne a po muffinoch zostal len prázdny tanier. Na incident, ktorý sa stal pred hodinou som sa snažila nemyslieť a úspešne som to zakrývala. Čo sa však o Harrym nedá povedať. Na príklady sa nevedel sústrediť, neustále si ma premeriaval a neúspešne sa snažil zakryť podupkávanie nohou.
"Nevieš alebo to nechceš vedieť. Sú to dve rozličné veci." Povedala som a po niekoľký krát za tieto dve hodiny som si skontrolovala mobil.
"Myslím, že súhlasím z obidvoma možnosťami," povedal znudene a pozrel na môj mobil, "prečo sa toľko doňho pozeráš?? Tiež informuješ svojho priateľa čo robíš každých päť minút tak isto ako Zayn?!" Spýtal sa naštvane. Prekvapene som zdvihla zrak pozrela na Harryho.
"Čo?? Zayn je gay??" Začala som sa smiať. Neviem prečo, ale v tej chvíli mi to proste prišlo vhod.
"Čo?!" Spýtal sa ma prekvapene.
"Pýtal si sa či informujem svojho priateľa tak isto ako Zayn." Povedala som cez malú pauzu kedy som sa snažila upokojiť, no nešlo to. Ruky som si priložila k ústam, aby som nezačala vydávať divné zvuky ako som zvyknutá a snažila sa upokojiť.
"Nie nie je. Takže máš priateľa??" Spýtal sa smutne. To ma rozosmialo ešte viac a dokončil to Harryho nechápavý pohľad. Je zlatý, keď je zmätený. Opäť mi prešlo mysľou.
"A-ako by som mohla mať priateľa, keď je môj otec mafián a neustále som ňou posiela jeho gorily?!" Dostala som zo seba v návale eufórie a smiech ma hneď prešiel.
Ruky, ktoré som medzitým stihla zloziť, som opäť priložila k ústam a pozerala na Harryho, ktorému so pohľad menil z nechápavosti na zmätený, prekvapený a šokovaný.
:OOOOOOOOOOOOo
OdpovedaťOdstrániť