Takže je tu nová časť a ja si v mojej hlave naivne predstavujem ako sa vám to páči :)) Kate ...
"Áááááááááááááááá" posadila som sa na posteli a zmätene sa poobzerala okolo seba.
Potom ako mi Ryan porozprával o tej jeho Lucy, s ktorou je už mimochodom šesť mesiacov, sme zaspali na mojej posteli, "Ryan?!" skríkla som a začala ho hľadať pod kopou vankúšov a prikrývok a ešte kopu vecí čo sa mi nachádza na posteli.
"Na zemi." Zamrmlal bolestne a zdvihol ruku.
"To nemôžeš padať po tichšie?? Normálni ľudia tu chcú ešte spať." Dostala som zo seba a zahrabala sa naspäť do perín. Čakala som, že začne frfľať, ale on nič. Preto som sa opäť posadila a zistila, že sa obzerá okolo seba.
"Ehm .. čo ako teraz robíš?!" Nadvihla som obočie.
"Hľadám tých normálnych ľudí." Zaškeril sa a vyškriabal sa naspäť na posteľ.
Prevrátila som očami, hodila po ňom vankúš a odišla do kúpeľne. Rýchlo som si umyla zuby, zľahka sa namaľovala, učesala a prebehla do svojho šatníka.
Cestou som si všimla ako Ryan spokojne oddychuje na mojej posteli. Nechápem na čo tu má vlastnú izbu, keď nás príde pozrieť párkrát za rok, aj to zakotví v mojej posteli.
Pozrela som sa von oknom, aby som zistila ako to vyzerá s počasím. Prekvapivo bolo celkom pekne. Slnko čiastočne vykukalo spod oblakov a pofukoval jemný vetrík. Preto som sa zvolila košeľu s dlhým rukávom, ktorú som si zapla na všetky gombíky, legíny (áno, milujem ich), do ruky som vzala balerínky, kabelu a zbehla som dole.
"Dobre ráno." Pozdravila som a sadli sa vedľa otca.
"Kde je Ryan?" Spýtal sa otec namiesto pozdravu.
"Ešte spí." Odvrkla som a zobrala si od mamky tanier s raňajkami.
"To si ho nemohla zobudiť??" Spýtal sa a položil šiaľku s kávou na stôl.
"Keď som vstávala bol hore." Zamrmlala som a odpila si s džúsu. "Otec??" Už-už som mala na jazyku otázku, ale zazvonil mu mobil a niekde odišiel.
"Ani sa o to nepokúšaj." Prehovorila mama, keď sme počuli buchnutie dverí.
"Ako vieš čo sa chcem spýtať??" Nadvihla som obočie, i keď mi to bolo hneď jasné.
"Prosím ťa. Čo by si asi tak mohla chcieť?? Cestu do Disneylandu určite nie." Zasmiala sa ironicky.
"Vážne ma ani ty nepochopíš?? Mám predsa už 17. Viem sa o seba postarať a ty to vieš. Nie som hlúpa." Povedala som rázne a čakala kým sa vráti otec.
"Ak si chcela, aby som stiahol ochranku, tak na to rovno zabudni." Ozvalo sa mi za chrbtom.
"Prečo?? Prečo nechceš pochopiť, že som už dosť veľká na to, aby som sa o seba postarala?? Dokážem to a a ty to vieš!! Viem sa brániť!! Pri Ryanovi si takýto nebol ..." Postavila som sa mu zoči -voči a prekrížila si ruky na prsiach.
"A prečo ty nechceš pochopiť, že si moja jediná dcéra, mám o teba strach!! Ryan je iný ako ty. Je to chlap." Skríkol, až sa za nami dotrepali jeho gorily.
"Ale nemôžeš ma ochraňovať do konca života ..."
"Dobe vieš, že môj názor nezmením." Skočil mi do toho.
"Myslím, že Elizabeth má pravdu," skočila mu do reči mama. Prekvapene sme na ňu pozreli a čakali čo bude pokračovať. " už to nie je to malé dieťa, ktoré potrebovalo neustále ochraňovať. Má 17, vie sa o seba postarať." Povedala pokojne a postavila sa vedľa mňa. Vďačne som sa na ňu usmiala a pozrela na otca, ktorý nevyzeral najpokojnejšie.
"Odkedy si zmenila názor??" Spýtal sa prekvapene.
"Nezmenila som ho. Len ma právo užívať si ako normálni ľudia v jej veku. Tak ako my kedysi." Pousmiala sa a ja som vedela, že si spomenula na obdobie kedy boli z otcom do seba zamilovaný až po uši.
"Porozmýšľam o tom." Povedal po chvíli ticha a odišiel späť do pracovne.
"Ja .. ďakujem." Dostala som nakoniec zo seba a objala mamku.
"Už to nechaj tak. Poď vezmem ťa s Paulom do školy." Pousmiala sa a už chcela odísť, ale chytila som ju za ruku.
"Prečo ideš s nami??" Spýtala som sa prekvapene a pustila jej ruku.
"Potrebujem si niečo vybaviť v meste a potrebujem s Paulom porozprávať." Povedala tajomne, až som mala pocit, že to nie je mamka, a odišla si pre veci.
Iba som pokrútila hlavou, vzala si veci a odišla pred dom za Paulom.
"Kde si toľko??" Spýtal sa a pozrel na hodinky, kde sa rysovalo, že dnes budem meškať.
"Taká menšia hádka s otcom." Povedala som, akoby to bola samozrejmosť. Vlastne .. ono to je samozrejmosť.
"Nič nového." Povedal a otvoril mi dvere.
"Hahaha," zasmiala som sa falošne a nastúpila, "ešte počkaj na mamku." Dopovedala som a buchla dverami.
"Prečo??" Otvoril dvere a prekvapene na mňa pozrel. Doteraz sa staral len a len o mňa. Na mamku nebol moc zvyknutý , a aj keď je s mojou rodinou dlhšie ako som ja, má z nej strach. Nechápem prečo.
"Ja neviem. Chce si niečo vybaviť v meste a chce sa s tebou porozprávať." Povedala som akoby nič a opäť som chcela zvrieť dvere, ale nechcel mi to dovoliť.
"Prečo??" Opäť sa spýtal a ja som sa musela zasmiať na jeho zmätenom a ustráchanom pohľade.
"Prečo sa stále pýtaš ´prečo´??"
"A prečo si mi ešte neodpovedala na otázku??"
"A prečo si myslíš, že to viem??"
"A prečo mi chceš nahovoriť, že nie??"
"A prečo si myslíš, že ti chcem niečo nahovoriť??" Už som to nemohla vydržať a vybuchla som smiechom.
"A prečo sa smeješ??" Spýtal sa vydesene.
"A prečo sa tváriš ako ... tak ako sa tváriš??" Dostala som pomedzi smiech a chytila sa za brucho.
"A prečo tu je tak smiešno?? A prečo konečne neprestanete s blbými otázkami a nesadnete za volant?? Meškáme" Objavila sa za jeho chrbtom mama a ja som myslela, že Paul zinfarktuje.
"Už idem pani Bonatteli." Povedal zblednutý Paul a sadol si za volant.
hahahahah
OdpovedaťOdstrániť