Akosi sa mi nepáči kam toto všetko smeruje :)) A začínam odbočovať od pôvodného plánu , čo v preklade znamená užite si časť :)) Kate
Spomenula som si na rozhovor s Paulom a potom na Harryho. Na jeho oči, v ktorých vyhasol ten plamienok radosti, ktorý som v nich videla hneď prvý deň, keď som nastúpila do školy. Na jeho jamky v lícach, ktoré za posledné dni vôbec neukázal. Jeho drzý úsmev, ktorým naznačoval, že mu je aj tak všetko jedno. Vtedy som sa rozhodla.
...
Iba v osuške som prebehla do šatníka vyberala nejaké vhodné veci na pohreb, ktoré by sedeli aj do tohto počasia, ktoré dúfam, že v Holmes Chapel nebude iné.
Dlho som hľadať nemusela a do oka mi padli čierne čipkované šaty nad kolená, ktoré boli cez pás previazané a obyčajný čierny svetrík. Vytiahla som k tomu ešte čierne topánky s opätkami a všetko som hodila na posteľ.
Vrátila som sa naspäť do kúpeľne, obliekla si čierne nohavičky a podprsenku, ktorú som zobrala cestou. Vlasy som si vyfúkala fénom, prečesala a v malých vlnách nechala padať na plecia. Zľahka sa namaľovala a potom si obliekla šaty, na to svetrík a obula topánky.
Do malej čiernej kabelky som hodila potrebné veci, zobrala okuliare, vreckovky a i keď s ťažkosťami zbehla dole na terasu, kde sedel Paul a čítal noviny.
"Tak si sa predsa len rozhodla." Keď ma zbadal, usmial sa a už bral sako a kľúče od auta.
...
"Sme tu." Ozval sa Paul, keď zastavil pred cintorínom, kde sa už nachádzalo zopár ľudí.
"Bojím sa." Povedala som, keď som otvárala dvere, ktoré som následne zavrela.
"A čoho prosím ťa. Proste tam prídeš, postavíš vedľa neho a budeš sa ho snažiť povzbudiť." Povedal rýchlo a vystrčil ma z auta. Skôr než som sa stihla spamätať, bol už preč a ja som zbadala Harryho ako vystupuje z auta.
"Tak predsa si prišla." Ozval sa mi za chrbtom známy hlas, ktorý som ale akosi nevedela priradiť k tvári. Preto som sa otočila, aby som zistila kto to je.
"Chcel, aby som prišla. Tak som tu." Snažila som sa pousmiať, ale vzhľadom k tomu, kde sa nachádzame a prečo, to nešlo. A Louis to chápal.
"Bude rád. Si jediná s kým komunikuje." Povedal smutne.
"Jediná?? Ako potom vieš, že som sem mala prísť??"
"Hrabal som sa mu v mobile." Začervenal sa a poškriabal sa na zátylku.
"A opäť mi zmenil heslo." Ozval sa za nami chrapľavý hlas.
"Tak prepáč. Chcel som ťa rozveseliť. Kto čakal, že ho hodíš o stenu??" Povedal neveriaco a ja som sa prekvapene pozrela na Harryho, ktorý pokrčil ramenami.
"Idem radšej za chalanmi." Povedal po chvíli trápneho ticha, objal Harryho a už ho nebolo.
"Prepáč." Zašepkala som a pristúpila k nemu bližšie.
"Neospravedlňuj sa." Zachrapčal mi do ucha, keď ma objímal.
"Zase si toho veľa nenaspal." Zhodnotila som jeho výzor, keď som mu zložila okuliare, aby som sa mu mohla pozrieť do očí.
"Nedalo sa. Vždy, keď som zatvoril oči, videl som ho pred sebou." Sklonil hlavu, aby som nezbadala, že mu opäť vyšli slzy.
"Za slzy sa nemusíš hanbiť." Zašepkala som mu do ucha, ruky si položila na jeho hruď a hlavu oprela o jeho rameno. Svoje ruky položil na moje boky čím si ma pritiahol ešte bližšie a svoju hlavu sklonil tak, že som jeho dych, ktorý mi vytváral príjemné zimomriavky, cítila na svojom krku.
"Nechcem rušiť, ale už by sme mali ísť." Ozval sa za nami Gemmin hlas.
"Hneď sme tam." Povedal Harry a ja som sa od neho opatrne odtrhla.
"Mali by sme ísť." Povedala som po chvíli, cez ktorú sme sa navzájom hypnotizovali očami. Iba prikývol a ja som prijala jeho rameno, ktoré mi ponúkol. V tichosti sme prešli k jeho rodine, ktorá už stála pri hrobe a čakala na kňaza.
...
Možno to bolo ľútosťou alebo niečím čo ani sama neviem pomenovať. Možno to spôsobil chladný vietor, ktorý sa zrazu zdvihol. Možno som chcela dať Harrymu pocit bezpečia. Preto som svoju ruku presunula z ramena k jeho dlani, do ktorej som ju vložila a preplietla si s ním prsty.
Ostala som prekvapená ako dokonale do seba zapadli. Ako dve puzzle, ktoré sú síce rovnaké, ale aj tak odlišné. Z tohto gesta mi opäť naskočili zimomriavky a pocítila som doteraz niečo nepoznané. Niečo, o čom som do teraz čítala len vo všetkých tých časopisoch o láske. Pocítila som tzv. motýle v brušku, ktoré konečne niekto vypustil na slobodu a oni sa rozleteli do všetkých strán.
Oči, ktorými som doteraz pozorovala dve spojené ruky, som upriamila na Harryho, ktorý konečne zdvihol hlavu, no svoje oči upriamil na hrob, v ktorom už ležala truhla s jeho starkým. Natiskla som sa k nemu ešte viac a ruku mu pevne stlačila.
"Počkaj nás prosím ťa vonku." Zašepkal mi do ucha a ja som pocítila ako moju ruku opúšťa teplo, ktoré mi spôsobovala jeho dlaň.
Iba som prikývla a spolu s chalanmi, ktorý stáli po mojej pravici, sme sa presunuli von pred cintorín. Neviem ako chalani, ale ja som pozorovala Harryho, na ktorého sa práve lepila nejaká mladá slečna. Pokoj, hovorí mu iba úprimnú sústrasť ...
...
Po obede, pri ktorom sa nikto neodvážil prehovoriť, sme sa usadili von na terasu. Vonku síce pofukoval vetrík, ktorý sa s chladného zmenil na príjemný, no svietilo slnko, takže nebola až taká zima ako sa zdala byť.
Všetci si posadali do kruhu a spomínali aký bol Jonathan, jeho starký, skvelý človek. Oni spomínali a ja som hypnotizovala naše opäť spojené ruky, ktoré Harry spojil, keď sme vychádzali na terasu.
"Ideš sa som ňou prejsť do záhrady, prosím." Opäť mi zašepkal do ucha ako to dnes spravil už nespočetne veľa krát. Opäť som prikývla a už som ho ťahala za ruku k veľkému dubu, ktorý stál v celej svojej kráse na konci záhrady.
Celú cestu, ktorá netrvala ani päť minút sme obidvaja mlčali. Harry bol zahrabaný vo svojich myšlienkach, vlastne ako celý deň. Ja som tiež premýšľala. Premýšľala som nad tým, kam toto všetko smeruje.
"Čo tak na mňa pozeráš??" Spýtala som sa, keď sa Harry oprel o veľký dub a skúmal ma pohľadom, ktorý som na ňom ešte nevidela.
Nič nepovedal, iba natiahol svoje, ruky, ktorými ma chytili za boky a pritiahol k sebe. Rukami som narazila do jeho hrude a opatrne zdvihla hlavu, keďže moja výška ani vďaka opätkom nestačila na tú jeho.
V jeho očiach som zbadala náznak iskričky, ktorú som v nich videla aj po prvý krát v škole a skôr než som stihla niečo povedať, pritlačil svoje pery na tie moje.
<333
OdpovedaťOdstrániť