Do príbehu vstúpila Eleanor a ja viem, že študuje na univerzite v Manchestri, ale toto je fikcia a môj príbeh, takže ja si určujem pravidlá :)) Dúfam, že sa bude páčiť :)) Kate
"Tak asi poviem celé meno. Som Eleanor." Zasmiala sa až som mala pocit, že sa na nás pozerá celý park.
"Elizabeth." Odpovedala som a tiež sa zasmiala.
Už išla opäť niečo vykríknuť, ale prerušil ju zvoniaci mobil, ktorý začal vyhrávať na celý park. Vytiahla ho a ako sa pozrela na to kto volá, zamilovane sa usmiala. Ak je jej chalan taký istý blázon ako ona, tak to potom ľutujem všetkých na okolo. Opäť som sa zasmiala na svojej myšlienke a sústredila sa na to ako bľaboce niečo do telefónu. Stačilo mi jedno meno a mne opäť zamrzol úsmev na tvári.
"Louis, ale ja ..." ďalej som už nevnímala.
...
"Počúvaš ma?? Hej Elizabeth!!" Skríkla na mňa El a luskla mi pred očami.
"Č-čo?? Prepáč zamyslela som sa." Pousmiala som sa a pozrela na mobil. "Už budem musieť ísť." Postavila som sa z lavičky.
"Aj ja. Louis, môj priateľ. Chce, aby som prišla za ním a jeho kamarátmi. Tiež je som ňou na univerzite. Vlastne, tam sme sa spoznali. Je o rok starší ako ja. Prečo ti to vlastne hovorím??" Začala rozprávať a poslednú vetu povedala skôr pre seba.
"Tak to musíte byť šťastní, keďže ste skoro stále spolu." Pousmiala sa a vo mne sa niečo pohlo. Niečo čo bežný človek nazýva žiarlivosť. Je taká šťastná ...
"Úprimne ani nie. Keď sa neučí, tak má tréning. Hráva futbal. A keď sa nenaháňa za loptou, tak je s kamarátmi. Nie, že by som ho nepodporovala v jeho záujmoch, práve naopak. Aj Harry, Niall, Zayn a Liam - jeho kamaráti, sú skvelí, ale chcela by som, aby aj som ňou trávil toľko času." Povedala trochu smutne. No ja som ju opäť prestala vnímať, keď povedala tie štyri mená. Tak a už je to overené. Je to ten istý Louis.
"Neboj sa. Všetko bude." Povedala som povzbudzujúco a objala ju. Sama som ostala zaskočená, kde sa to vo mne zobralo. Veď ju ani nepoznám.
"Viem. Počuj nedáš mi tvoje číslo?? Môžeme potom niekam skočiť, cez víkend." Spýtala sa s nádejou v hlase a nevinne sa na mňa usmiala a potom poškirabkala Tima medzi uškami.
"Prečo nie? Aspoň tu budem niekoho poznať." Tiež som sa usmiala a podala jej mobil.
"Ty si tu nová?? Teda myslím, presťahovala si sa sem??" Spýtala sa šokovane, zatiaľ čo mi písala svoje číslo.
"Už to tak bude." Povedala som už bez úsmevu a ironicky.
"Asi nie si rada, že ste odišli, čo??" Opäť sa spýtala a podala mi mobil. Prezvonila som ju, aby mala aj ona moje číslo a opäť sa usmiala.
"Vážne už musím. Veď moje číslo máš, tak sa ozvi. Alebo ja tebe." Povedala som nadšene, že som konečne našla nejakú v pohode babu, aj keď trochu šialenú, nie že by v triede boli nejaké namyslené osôbky, ktoré si osebe myslia, že sú modelky, ale akosi sa nemajú k tomu, aby sa zoznámili s niekým novým.
...
"Bože, ako som sa zľakla." Chytila som sa za srdce a otočila sa čelom k nej.
"Takže??" Zatvárila sa prísne, no bolo na nej vidno, že bola rada, že som netrčala celý deň doma.
"Len tak som sa bola prejsť po meste. A v parku." Povedala som s úsmevom. Nemusí vedieť všetko. Čo oči nevidia, to srdce nebolí.
"Som rada, že si konečne vypadla z domu, ale mohla si dať aspoň vedieť. Keby nešiel otec na stretnutie, už by si mala po slobode." Povedala opäť prísne.
"Zabudla som, prepáč." Povedala som a odišla do svoje izby. Rýchlo som zo seba zhodila veci, osprchovala sa a ani neviem ako, ale zaspala som.
...
"Naozaj sa to stalo!!" Povedala som zhrozene a sadla si na studené kachličky.
Čo budem teraz robiť?!! Nemôžem mu to povedať. Lenže on sa na to bude pýtať. Naisto. Musím sa robiť, že sa nič nestalo. Možno ho v noci osvietilo a zistil kedy človek chce o niečo hovoriť a kedy nie. Možno. Vírilo sa mi hlavou. Rýchlo som sa spamätala, umyla zuby a zľahka sa namaľovala. Klasika.
Vonku to vyzeralo ako každý deň za posledné dva týždne, zo začiatku pekne, slnko na oblohe, ale poobede to vyzerá akoby tu sto rokov nepršalo. Ten dážď mi začína liezť na nervy a to tu ešte nie som ani mesiac. Do kabelky som zbalila potrebné veci a zbehla dole, kde za stolom sedela iba mamka.
"Dobrú chuť." Popriala som jej a zo stola si zobrala prichystané raňajky.
"Aj tebe." Usmiala sa a ďalej sa venovala papierom.
"Kde sú všetci." Spýtala som sa, keď som nepočula ani Ryanove hlasné chrápanie ani otcove hulákanie po jeho gorilách.
"Ryan včera odišiel naspäť na univerzitu, má dnes skúšku. A ako som ti hovorila, otec je na stretnutí. Príde až dnes večer alebo zajtra ráno." Povedala a začala niečo vyťukávať do mobilu. Začína sa meniť na otca. Opäť mi blyslo v hlave, no ani to mi nepokazilo úsmev na tvári, veď otec je celý deň preč.
"Čo si taká vyškerená??" Spýtala sa odrazu mamka a odpila si z kávy.
"Dobre vieš prečo." Zaškerila som sa a upratala po sebe tanier od raňajok.
"Na botníku máš peniaze. Popros niekoho, aby ti ukázal kde je jedáleň a prihlás sa na obedy." Zakričala na mňa ešte predtým ako som buchla dverami.
"Vďaka!!!" Zakričala som naspäť a sadla si vedľa Paula do auta.
...
"Neviem, ale asi áno." Povedala som neisto.
"Asi??" Povedal prekvapene.
"Tak určite." Zasmiala som sa a rýchlo vystúpila, aby sa nevypytoval na včerajšok. Pomaly som vošla do školy a zamierila ku skrinkám. Tam na mňa čakal Harry. Prečo som to tušila?!!
"Ahoj." Pozdravil ma neisto a pokúsil sa o úsmev.
"Ehm, ahoj. Mohol by si prosím ťa ..." Odzdravila som a rukami ukázala, aby som posunul.
"Jasné." Tento krát sa u normálne usmial a posunul sa o skrinku ďalej. "Vieš ten včerajšok .." začal no nenechala som ho dohovoriť.
"Harry nie. Nezačínaj s tým prosím ťa. Chcem na to zabudnúť dobre?? Nič sa nestalo, nič si nepočul." Pozrela som sa naňho s nádejou v očiach.
"Ale, keď ja vážne chcem vedieť čo je zač tvoja rodina." Povedal zvýšeným hlasom a pristúpil ku mne bližšie.
"Daj mi čas. Potom ti to možno poviem, ale teraz na to prosím ťa zabudni. Prosím. " Povedala som smutne a snažila sa pozerať všade, len nie jemu do oči.
"Fajn, vzdávam sa. Ale odpoveď ťa neminie." Povedal rezignovane a chcel odísť, no zastavila som ho.
"Vďaka," usmiala som sa, " a Harry?? Potrebujem pomoc . Môžem mi ukázať, kde je tu jedáleň?? Mám sa prihlásiť na obedy." Povedala som zo sklonenou hlavou.
"Jasné." Zasmial sa, zabuchol mi skrinku pred nosom a už ma ťahal niekde do .. preč.
<33
OdpovedaťOdstrániť