Dangerous Love 1

Chcela by som vás poprosiť, tie ktoré čítate začínajúcu story, prosím komentujte, chcem poznať váš názor čo si o nej myslíte  :)) Kate









Opäť je tu začiatok školského roka. Pre niekoho to je otrava, pre niekoho je to radosť, že opäť stretne svojich priateľov. No pre niekoho to môže byť niečo nové. Tak ako pre mňa. Nie, že by som nikdy nechodila do školy, ale nikdy som sa v nej nezdržala dlhšie ako rok. Zo začiatku som to nenávidela. Neustále sťahovanie z miesta na miesto, nové prostredie, nový ľudia, spolužiaci, priatelia. Čím som však bola staršia, tým mi to prekážalo menej.

Dôvodom nášho sťahovania je otec. Je známy po celej Európe a Spojených Štátoch. Nie však vďaka sieti hotelov, ktorým šéfuje moja mamka. Je to tým, že sa ho obáva celé podsvetie. Áno, som dcéra mafiána. Mafiána, ktorý má korene v Taliansku, v Európe a na koniec aj tu. V upršanom, ale za to krásnom Anglicku.

Byť dcérou niekoho, kto má na svedomí niekoľko vrážd, stratu domova a iných vecí, nie je ľahké. Neustále otcove ustráchané reči a bodyguardi mi mnohokrát lezú na nervy. Iste chápem, som jeho jediná dcéra, má o mňa strach. Ale vďaka tomu si niekedy prežívam peklo. Všade kam idem, idú som ňou aj jeho gorily. Väčšinou len jeden, ale niekedy to strašne preháňa a idú aj traja.

Chlapca som ešte nemala a to mám 17. Nechce, aby mi niekto ublížil. Nechápe, že raz to aj tak príde, a že tým ubližuje iba mne. Jediného chlapa, ktorého ku mne pustí, je môj starší brat, Ryan. Má 20 a študuje právo na univerzite tu v Londýne. Tak ako by som mala aj ja. Aj keď nikto nikdy nevie čo sa stane.

Nie vždy je to až také hrozné. Má to aj svoje výhody. Môžem mať na čo si ukážem, videla som skoro polku sveta, spoznala mnoho ľudí vo veľmi veľa krajinách. No tu v Londýne sa môj doterajší život zmenil ...

"No čo. Pripravená?" Spýtal sa ma otec, keď som si sadla za stôl, aby sme sa mohli naraňajkovať.

"Prečo sa zakaždým pýtaš to isté?" Nadvihla som obočie a odhryzla si z hrianky.

"Pretože ma to vždy zaujíma." Povedal rázne a odpil si z kávy.

"A moja odpoveď bude vždy rovnaká." Odpovedala som mu s rovnakým tónom v hlase. Už chcel niečo povedať, ale mamka zasiahla.

"To sa nemôžete aspoň raz spraviť výnimku a bez všelijakých hnusných rečí sa naraňajkovať a začať školský rok ako normálna rodina?" Povedala a upriamila na nás svoje modré oči, ktoré som po nej zdedila ja.

"My nie sme normálna rodina." Odvrkla som a pozrela na otca. Cítila som na sebe mamin vražedný pohľad.

"Prepáč." Sklonila som pohľad a opäť si odhryzla z hrianky. Keď som dojedla, odložila som tanier do umývačky a vrátila sa späť do izby, aby som si mohla nachystať veci. Prešlo sotva 5 minút a už po mne kričal aj tak dosť nervózny otec.

"Elizabeth kde si toľko?" Prevrátila som očami, zobrala do rúk kabelku a balerínky a zišla som dole.

"Po škole zájdem s Paulom na Oxford Street. Potrebujem veci do tohto počasia." Vysypala som zo seba, zatiaľ čo som ukazovala prstom von, kde to vyzeralo na peknú búrku.

Obula som sa a postavila sa vedľa Paula - môjho bodyguarda, ktorého mi pridelil otec. A musím priznať, že ho mám zo všetkých najradšej. Asi, preto že je som ňou už od plienok.

"Tým čo máš na sebe, sem dokonalo zapadáš."Pošepkal mi Paul a zdvihol nado mňa dáždnik.

Za 1. otec nevie, že mi Paul tyká. Majú to zakázané, ale mňa už to neustále slečna sem, slečna tam, liezlo na nervy. A za 2. Je pravda, že s čiernymi legínami, bielym predĺžením tričkom, čiernym sakom a balerínkami sem síce zapadám, ale je tu zimšie ako bolo doma. Nasadli sme do auta s ďalšími jeho gorilami sa vydali smer - škola.

"Otec je potrebné, aby bol Paul celý deň som ňou?" Spýtala som sa, aj keď som odpoveď poznala. Nič nepovedal iba vystúpil, keďže sme už prišli pri školu. Vystúpil a spolu s ním aj ja, Paul a Greg - otcov najvernejší poskok.

Vošli sme do školy a cítila som na sebe stovky pohľadov. Z duše nenávidím, keď som stredobodom pozornosti. Pritiahla som sa viac k Paulovi a ten ma s úsmevom chytil za ruku. Prišli sme pred riaditeľňu a ako vždy, otec spolu s Gregom vstúpili dnu. Ja som sa čelom oprela o Paulove rameno a vzdychla si.

"Myslel som, že si si už zvykla." Opäť zašepkala.

"Veď áno, ale dúfala som, že sa to zmení. Mám 17, precestovala som polku sveta a stále mám pri sebe operku." Zamrmlala som mu do ramena. Zasmial sa a odstúpil odo mňa, keďže sa otvorili dvere na riaditeľni.


"Elizabeth, toto je riaditeľ Wilson. Ak budeš čokoľvek potrebovať, pomôže ti." Povedal otec a čakal na moju reakciu.

"Teší ma." Pousmiala som a podala mu ruku.

"Mňa tiež. Dúfam, že sa vám tu bude páčiť. Váš otec ma oboznámil zo situáciou, takže ... ukážem vám, kde máte triedu." Zasmial sa a vydal sa na cestu do triedy.